Píše blog, ktorý čítajú milióny ľudí po celom svete a vďaka tomu sa stala najznámejšou tvárou slobodnej Kuby. Nedávno dostala povolenie vycestovať a okrem Brazílie a Mexika navštívila aj Prahu. Má prenikavý pohľad a ohromne dlhé vlasy. Naša stĺpčekárka Yoani Sánchezová.

Cŕn, cŕn, cŕn.. medzinárodným hovorom, prichádzajúcim na Kubu, to trvá vždy večnosť. Akoby mali prekonať nejakú hustú atmosféru. Konečne niekto zdvihne. Je to niekto blízky, komu sa snažím dovolať a spýtať sa na reakcie na vymenovanie Miguela Diaz-Canela ako viceprezidenta Kuby.

Západní intelektuáli mali Nikitu Chruščova v obľube. Považovali ho za bojovníka za slobodu a demokraciu, idealistu, ktorý bojoval s odporným Stalinom.

Festival Žákovic Open je ako hudba skupiny Hex: príjemný a priateľský. Počas dvoch dní na lúke u Maroša Žákovica pravdepodobne neobjavíte veľa novej hudby, ale bude vám tam dobre. Ako doma.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Má meno, ktoré evokuje táborenie. Ja som iba Sánchezová. To „ez“ na konci znamená syn, Sanchov syn. Áno, mám rada postavu toho územčistého chlapíka na somárikovi, ktorý sprevádzal dona Kichota. Vážim síce menej ako on a nikdy som nesedela ani na poníkovi, ale aj tak. Ona vyrástla v komforte a v krásnom paláci. Ja som strávila detstvo v hlučnom činžiaku plnom násilia. Ona je sexuologička a psychologička, ja som síce ochutnala slasti aj prekonala útrapy života, ale na nič z toho nemám diplom.

Vykrádanie, likvidovanie vojnových hrobov, ale aj starostlivosť o ne. Taká je slovenská realita takmer sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Severovýchodné Slovensko stráca aj nachádza časti svojej histórie.

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.