Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky je väčšina Slovákov presvedčených o tom, že vývoj našej spoločnosti sa neuberá dobrým smerom. O tom, čo nás najviac trápi, hovorí Zora Bútorová.

Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky prezentuje výsledky prieskumu s otázkou: "Ktoré problémy pokladáte na Slovensku za najzávažnejšie?"

Dvadsať rokov v dejinách spoločnosti môže človeku pripadať ako doba krátka či dlhá – podľa letory, veku či životných skúseností. V každom prípade je to však čas, ktorý má pre nás osobitý cveng. Dvadsať rokov trvala prvá republika, dvakrát po dvadsať rokov s krátkym vydýchnutím v roku 1968 tu vládla jedna strana. Dvadsať rokov existuje Slovenská republika. Dvadsať rokov bol Dominik Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru.

Ľudia si v dejinách vždy hľadali hrdinov, ideály, voči ktorým si môžu pomeriavať svoje vlastné životy. Moderný svet je však čoraz viac svetom bez hrdinov. Dokonca aj osobnosti, o ktorých prínose či zaujímavosti nepochybujeme, vykresľujeme čoraz plastickejšie.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Moderný vek je okrem iného vekom čoraz častejších a presnejších meraní. Meriame zdravotné dáta, zloženie potravín, výkonnosť prevádzok v priemysle, kvalitu vzdelania. Čím častejšie meriame, tým viac si uvedomujeme, že niektoré merania sú nepresné, a tiež, že číslami často nezachytíme celú realitu. Čísla však vystihujú aspoň časť skutočnosti, a preto ich stále spresňujeme.

Obama viac ako Blízky východ pokladá za prioritu Áziu. Turecko namiesto Európy vidí ako svoju prioritu Blízky východ. A Európa vidí ako svoju prioritu vlastnú záchranu, veľmi nevníma okolitý svet a má tak v tomto svete čoraz menší vplyv. Aj takto sa dá zhrnúť bližiaci sa koniec roka 2011.