Onedlho, 21. apríla, si budeme pripomínať Deň Zeme. Deň našej planéty, po ktorej chodíme a z plodov ktorej sa živíme. Asi jej nekúpime kytičku ani nepripijeme na jej zdravie. Hoci, to druhé by potrebovala. Teda, nie ten pohárik alkoholu, ale to zdravíčko. Pretože chorľavie... Nie, nechcem tu a teraz hovoriť o konkrétnych prejavoch zhoršeného stavu Zeme. Nie som klimatologička, ani lekárka a ani ekologička. To čo mám načítané si z dostupných zdrojov môže načítať ktokoľvek. A určite aj oveľa, oveľa viac. Nebudem hovoriť ani o tom čo cítim, keď otvorím večer okná na mojej izbe a chcem si vyvetrať. Chcem hovoriť o inom. O našom vzťahu k prostrediu kde žijeme. O hĺbke a podstate toho vzťahu. O tom ako súvisí s našim vzťahom k Bohu i s tým ako chápeme posolstvo Biblie.

​Byť veriaci neznamená navždy odhodiť bremeno pálčivých otázok. Niekedy to znamená vziať na seba kríž pochybností a aj s ním Ho verne nasledovať. Sila viery nie je “neotrasiteľnosti presvedčení,” ale v schopnosti uniesť aj pochybnosti, otvorené otázky, nejasnosti znášať ťažobu tajomstva - a pritom zachovať vernosť a nádej​.

Dnes je ľudský svet prepojený tak ako ešte nikdy nebol. Symbolom toho prepojenia je internet. Sieť informácií, ktorá by nás mohla spojiť, v spoločnom zápase s ohrozením, nás však nespája, rozdeľuje nás dezinformáciami na izolované navzájom bojujúce skupiny. Pandémia vírusu nás azda ohrozuje menej, než mentálna pandémia nedôvery a nenávisti. Zatiaľ čo náš materiálny svet je prepojený tak ako ešte nikdy, svet ducha je žalostne roztrieštený. Solidarita sa vytratila nastúpil hnev a nenávisť.

Moc môže urobiť všetko okrem najdôležitejšej veci: nemôže kontrolovať lásku. Skutočnosť, že láska sa neriadi zákonmi sily, nám môže pomôcť vysvetliť, prečo sa Boh niekedy akoby zdráhal použiť svoju moc. Stvoril nás, aby sme ho milovali, ale jeho najpôsobivejšie zázraky - také, po ktorých snáď tajne túžime - nedokážu vyvolať takú lásku.

V roku 1939 Londýnčan Nicolas Winton zachránil život 669 židovským deťom. „Zdalo sa to nemožné,,“ spomína si Winton v jednom rozhovore: „vravel som si však, že sa musí sa nájsť nejaká cesta ako tým deťom pomôcť.“ Pomocou falošných dokladov ich z Českej republiky prepravil do Anglicka. 50 rokov o tom verejnosť nič nevedela. Žiadny zo zachránených nemal potuchy, kto zariadil ich útek.

Staroba k nám prichádza takmer nebadane. Jedného dňa, je však jej prítomnosť zrejmá. Môj známi ma nedávno zaskočil. „Všetko, čo príde, bude už iba horšie.“ Povedal: „Viem, čo ma čaká: Najprv palička, potom barly a nakoniec vozík.“ Jeho opálená usmievavá tvár a vyšportované telo, pri tom stále pôsobia mladistvo. Čo si počať so starobou? Načo to pomalé, pokorujúce odchádzanie? To je naša téma

Ježiš sa stretáva s ľuďmi. Stretáva sa s mužmi aj ženami, stretáva sa s deťmi. S priateľmi aj nepriateľmi, s nie židmi aj židmi. Ježiš sa stretáva, aby uzdravoval chorých. Ježiš sa stretáva, aby učil. Ježiš sa stretáva s ľuďmi, aby odpúšťal. Ježiš sa stretáva s človekom, aby človeka zmenil, pretvoril a „pozmenil“ jeho cestu. Ježiš tvorí nový svet, aby človek robil to isté vnútorne zjednotený s ním.

8. meditácia nad knihou Kohelet.

Zradiť a byť zradený? Opustiť priateľa v rozhodujúcej chvíli. Milan Lasica o tom napísal pesničku: Bolo nás jedenásť, už nás je len desať, všetci ľudia vravia, že nás budú vešať. Lenže ten desiaty tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich. Postupne sa vytratia všetci: Zrazu vraví tretí, čože nás už spája, tak sme zostali len kamarát a ja. Len kamarát a ja? Už nás idú vešať, darmo kričím rata, a tak som v tom nechal toho kamaráta. Bolo nás jedenásť, už nás je len desať. Pôjdeme sa pozrieť, keď ho budú vešať.

Na Slovensku sme sa stali svedkami nevídaného úkazu. Došlo na slová Lasicu a Satinského. Budúcnosť možno postaviť iba na dobrom kovbojskom kolektíve, kde všetci strieľajú na jedného a jeden strieľa na všetkých. Veď iba v dobrej prestrelke sa ukáže, kto má kam namierené.