Přestože česká politologie (komentologie) je ve skutečnosti něco jako meteorologie, a topografie mráčků na politické obloze má hodnotu odpovídající oněm shlukům par, bublá teď v pražských médiích od eurovoleb neobvyklý spekulativní ruch. Sotva jedny otravné volby skončily, už jsou tady za sto dní další a všechno najednou vypadá úplně jinak. Nová strana expředsedy křesťanských demokratů TOP 09 důkladně zamíchala předvolební aritmetikou. A nejen to!

Minulý piatok otvoril prezident dvere svojho paláca verejnosti. Medzi stovkami ľudí, hrnúcich sa do útrob budovy, stáli piati muži v čiernych oblekoch a čiernych okuliaroch. V rukách držali biele A-štvorky s jedinou otázkou: Kto boli muži v čiernom?

Z Viedne do Prahy ešte stále nie je blízko. Medzi bývalými dvoma najväčšími mestami Predlitavska sa dodnes cestuje rovnako rýchlo, či skôr rovnako pomaly ako za cisára pána. O niečom to asi svedčí.

Ak sa niekomu zdá, že v Česku demonštrácií a happeningov pribúda, nie je to iba dojem. Vzhľadom na veľmi liberálny zákon síce neexistuje centrálna štatistika, ale len na pražský magistrát ľudia nahlásili za prvých päť mesiacov 30-tisíc najrôznejších zhromaždení. Je to viac ako za celý minulý rok (vtedy ich bolo 11-tisíc)

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.

Keď som tam prišla prvýkrát, nebol tam ani jeden môj kamarát. Teraz sú tam všetci okrem mňa. Fenomén, ktorý sa behom pár mesiacov stal povinnosťou každého spoločensky fungujúceho človeka.

Je to ako sen: politický aktivista a novinár si doma po večeroch niečo píše. Vznikne tak trojdielny kriminálny román. Ponúkne ho vydavateľovi a krátko na to zomrie.

Turistickí sprievodcovia bývajú niekedy čudní. Tá pani, čo nás dostala na starosť v Nancy, polmiliónovom hlavnom meste Lotrinského vojvodstva, dnes jednom zo severofrancúzskych departmentov, vyzerala čudne od začiatku. Mala výzor starnúcej učiteľky z katolíckej školy, bola príjemná a hovorila ako pechotný guľomet.

Nosia oranžové reflexné vesty a za pásom sa im hompáľajú gumové obušky. Pripomínajú cestárov, no usilujú sa budiť rešpekt výzorom drsných chlapíkov. Tucet členov Rómskej občianskej hliadky (ROH) sa už dva mesiace pokúša nastoliť na „slávnom“ košickom sídlisku Luník 9 vládu zákona a čistoty.

„Sadnime si k večeri. Pán je, žiaľ, z Československa,“ hovorí Madame obyvateľom svojho penzióna. Je rok 1938, slovenský študent Bartolomej Slzička sa zoznamuje s Parížom. V Prútených kreslách Dominika Tatarku.