Minulý týžden prišli z Ameriky dve správy. Jeden kandidát na šéfa americkej centrálnej banky odstúpil a táto banka sa rozhodla zatiaľ ponechať bez zmeny doterajšie nákupy cenných papierov. Tieto správy, na prvý pohľad nudné, dokázali citeľne pohnúť finančným trhom na celom svete.

Riaditeľ neziskovej organizácie EHMK 2013 Ján Sudzina riadi celý projekt a úspech či neúspech celej akcie leží do veľkej miery na jeho pleciach.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o mojej manželke. Je to elegantná žena. Neviem, a vlastne ani nechcem vedieť, čo na ňu hovoria iní chlapi, pre mňa je najšmrncovnejšia. Nezáleží, či má tepláky, či kvetované šaty, či mi dohovára, alebo ma chváli. Niekedy písala básne a študovala francúzštinu. Na taške mala našitú aplikáciu z hlinených guľôčok a kociek. Raz som ju stretol v školskom bufete, v omamnej vôni vlašského šalátu a čerstvého pečiva. Ozdoby z tašky sa jej rozsypali po zemi a ona ich rýchlo zhŕňala do dlaní. Test, z ktorého dostala FX, mi venovala na výstrahu.

Pred časom som v úvahe Nie vždy vyhráva intuícia písal o práci psychológa Kahnemana, držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu. Napriek tomu, že nás v živote vo väčšine prípadov intuícia nezradí, existujú situácie, keď hlbšie premýšľanie, spojené so vzdelaním, nemusí byť na škodu.

Košičan, ktorý dobyl Bratislavu. Vstúpil do komunistickej strany, ale ešte pred Novembrom sa od režimu vnútorne oslobodil. Básnik, textár, prekladateľ z ruštiny, v poslednom čase najmä autor kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry. Tentoraz sme kládli otázky my jemu. Ján Štrasser.

Sobota: Zase jeden prepršaný víkend. Túto jar stále prší. Minulá jar bola suchá a pekná. Praha vraj tento rok zažila osemdesiat slnečných hodín, asi toľko, čo Nové Hebridy. Tento víkend to nebude lepšie. Učím sa však na kapitánske skúšky riečnej plavby, tak nech si prší.

Jeruzalem ma nikdy príliš neoslovoval. A to napriek tomu, že uznávam jeho náboženský, historický aj civilizačný význam. Minule som v Jeruzaleme bola na dlhšom výlete s manželom a dcérou a názor som si poopravila. Mesto sa mi zdalo menej napäté (prvýkrát v živote som bola v Jeruzaleme v čase, keď sa prechádzka po miestnom trhu mierou rizika dala prirovnať k behu cez mínové pole) a aj menej ufúľané. Možno je to tým, že cez centrum konečne premávajú električky a autobusov ubudlo.

Kedysi dávno som si myslel, že demokracia a právny štát budú raz štítom a hradbami pred nespravodlivosťou. Nestačím sa však čudovať ani teraz. Obete demokratickej justície a štátu by vedeli rozprávať. Zákony síce máme, ale frajer je ten, kto ich vie obchádzať. Stáva sa mi, ráno, občas aj napoludnie a večer, že vstávam a premýšľam o takzvaných obyčajných krivdách.

Cez okno počujem hrkot vlaku. V Berlíne stále odniekaľ počuť vlak. Pozriem von z okna a vidím úplne iný Berlín, ako videl môj otec v roku 1984. Pracoval na železnici ako inžinier a za všetky tie nadčasy a dobrovoľné zmeny vyhral výlet do budúcnosti. Áno, budúcnosti, pretože NDR bola pre mnohých Kubáncov niečo ako horizont, ktorý by sme raz chceli dosiahnuť a navštíviť.

„Zdierajú nás z kože a my s tým nič nezmôžeme.” Majiteľka podnájmu mi mesiac čo mesiac s ospravedlňujúcim výrazom v tvári podáva obálku s faktúrami za elektriku, vodu a plyn. Pri poslednej návšteve jej však viditeľne odľahlo. Výdavky sa v nasledujúcich mesiacoch znížia o sedem percent.