Do you know what you want? Spýtala sa čašníčka v krčme v New Yorku. Mám rád americký prízvuk v angličtine. Mám s ním pekné zážitky. Tá čašníčka vravela svoju frázu tisícikrát za deň, usmievala sa pritom, a tak to pekne zhltla, že som hneď neporozumel. Otázku zopakovala. Opäť zľahka a šarmantne, ja som pochopil a odpovedal som: Which Ivan?

Zase sa na Slovensku cítim, akoby som žila v bláznivej satire Iľfa a Petrova, dokumentujúcej nejakú príjemnú malú rozvojovku. Nevidím problém v politike. Politika, ako hovorí klišé, je len odrazom spoločnosti.

Od minulého roka máme v newyorskej filharmónii nového šéfdirigenta. Alan Gilbert nie je žiadna megahviezda, narodil sa a vyrástol v New Yorku a jeho rodičia sú dokonca členmi orchestra. Doteraz dirigoval v Štokholme, ale len čo dostal newyorský job, štokholmského fleku sa vzdal.

Na odsťahovanie sa človek musí mať istú dávku gulí, aj keď sa sťahuje za tých najlepších podmienok. Gule sú totiž potrebné na každodenné prekonávanie bariér, akými sú nula známych, jazyková nedostatočnosť a život bez zdravotného poistenia.

Pôvodne som chcel napísať seriózny stĺpček – dlhé a fundované, mnohými prameňmi podopreté pojednanie o chemickom zložení jedu v jablku, ktoré otrávilo Snehulienku a o procese jej zmŕtvychvstania,

Al Gore rozpráva o klimatickej katastrofe, ktorá má vypuknúť čo nevidieť, veľmi podobne ako slovenský premiér o sociálnom štáte. V Kodani sme sa dozvedeli, že inkriminované e-maily o podvodoch v dátach sú desať rokov staré.

Mala som napísaný stĺpček o úskaliach amerického Vďakyvzdania. Relatívne humorný, ale žiadna sláva. Zároveň mi bolo trochu úzko – vedela som, o čom som chcela písať, ale nevedela som, či sa v deň, keď máme za veci ďakovať, hodí vzdychať.

Hamid, Li, Mastrogiacomo, Oksanen, Rahimi, Rushdie, Ruy-Sánchez, Smith, Stasiuk a Syjuco nie sú pofidérna partia teroristov a terorizmus romantizujúca skupinka svetových intelektuálov, ale zoznam účinkujúcich na otvorení literárneho festivalu PEN.

So záujmom sledujem, ako sa vo vášnivej debate o vlasteneckom zákone začali ožratí tankisti, hysterické vdovičky a čivavovskí prištekávači oháňať úžasným argumentom: každodennou hymnou v kanadských a amerických školách a hustým výskytom zástav na týchto územiach. Majú pravdu.

Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)