Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

Uprostred rastúcej vlny obáv z klimatických zmien schválilo mnoho krajín v prvých rokoch nového tisícročia zákony, ktoré zakazovali alebo silne obmedzovali prístup ku klasickým žiarovkám. Cieľ bol pochopiteľný: keby všetci ľudia na svete nahradili väčšinu klasických žiaroviek energeticky úspornými „kompaktnými žiarivkami" (CFL), mohli by sme ušetriť 3,5 percenta všetkej elektriny a o 1 percento znížiť emisie CO2.

Kempy futbalových talentov od 9 do 13 rokov organizuje AC Miláno v tridsiatich krajinách, vrátane Slovenska. Aké sú naše talenty v porovnaní napríklad s talianskymi? Spýtali sme sa hlavného kouča kempu Pierina Pratiho.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Keď bola niekedy pred rokom a pol slovenská politická scéna prvý raz konfrontovaná s otázkou, aký postoj zaujať voči Grécku, jeden ľavicový intelektuál o tom napísal patetický článok. Neargumentoval ekonomicky, právne či politicky, ale cez fiktívne dejinné záväzky. Vraj dnes Grékom musíme pomôcť, lebo niekedy pred 2 400 rokmi položili základy európskej civilizácie, zahnali Peržanov a okrem toho sme ich už raz zradili – v roku 1204, keď križiaci vyplienili Konštantínopol. Chýbala už len vsuvka o Cyrilovi a Metodovi (tiež prišli z Grécka)...

Obvykle býva ošemetné, a to aj v malom spoločenstve, akým je Slovensko, zostaviť knihu, ktorá priblíži niekoľko desiatok vzácnych ľudí. A čo tí ďalší? – neodbytná otázka, na ktorú existuje iba jedna možná odpoveď. Ide o autorskú licenciu, výber bez postranných úmyslov na niekoho (nechtiac, či naopak, zámerne) zabudnúť.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.

Azda nikdy nebol náš stôl taký bohatý ako dnes. Nielen supermarkety, ale aj malé mestské trhoviská a pouličné stánky ponúkajú čerstvé i spracované potraviny z celého sveta. Lenže, nie sú daňou za tento luxus krízy ako smrteľná E. coli alebo dioxíny vo vajciach a mäse?

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.