O dva týždne budeme poznať výsledok ďalšieho slovenského referenda. Vlastne, s najväčšou pravdepodobnosťou ho poznáme už dnes. Účasť voličov nedosiahne, tak ako v predchádzajúcich hlasovaniach s výnimkou jedného, nutných 50 percent. Smutná tradícia.

„Áno, tu ich máme,“ povedala predavačka v kníhkupectve a ukázala na hromádku tmavomodrých kníh. Keďže boli všetky zatavené v igelite, ako sa to robí pri drahších tituloch, aby sa „neohmatali“, poprosil som, či by mi jeden exemplár nerozbalila. Po sekundovom váhaní to urobila a ja som sa rýchlo pozrel do obsahu, a potom na nájdenú stranu. Bolo to tam.



Aby Európska únia neustrnula v arogantnom autoritárstve, potrebuje reflexie prichádzajúce z viacerých strán. Jednu z nich ponúka aj kniha bývalého stĺpčekára .týždňa Martina Leidenfrosta.

Keby zápas o českú dôchodkovú reformu nebol iba epizódou, ale serióznou porovnávacou bázou, dalo by sa povedať, že Slovensko je rozumnejšia a šťastnejšia časť bývalej federácie.

22 – 22 – 22 – 20. To boli tresty, ktoré dostali útočníci so zápalnými fľašami v českom Vítkove za vlaňajší útok na na rómsku rodinu, pri ktorom utrpelo ťažké zranenia malé dievča. Tresty boli vymerané v rokoch, štyria útočníci – napospol sympatizanti pravicových extrémistov – by z väzenia mali vyjsť až okolo roku 2030.

Zišlo sa nás v pražskom televíznom štúdiu osem. Dvaja moderátori a šesť hostí, aby sme sa v televíznom štúdiu s vážnou tvárou bavili takmer hodinu v programe Českej televízie Kontexty o otázke, ktorá znela „Spolková krajina Česko, alebo prežijeme bez Nemecka?“.

Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd a zvolila si svojho predsedu. Kandidáti boli Bohuslav Sobotka a Michal Hašek. Sú rovnako mladí, vyzerajú rovnako, hovoria rovnako, obliekajú sa rovnako, majú rovnaké názory a postoje – čím sa teda od seba odlišovali?