Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Žiadny štát v Európe neurobil pre ukrajinskú revolúciu viac ako Poľsko. Od samého začiatku bolo na Majdane okrem belaso-žltých vidieť aj bielo-červené vlajky.

Milí priatelia. Niekde som čítal pamätnú, či skôr arogantnú vetu akéhosi západného politika, ktorú predniesol, keď pričuchol k slovanskej náture: „Najmenej chcú slúžiť tí, ktorí nič iné nevedia.“ Je to tvrdé konštatovanie, ktoré nerozumie našej povahe. Pred pár rokmi sme sa s manželkou ubytovali v jednom z vysokohorských hotelov. Boli sme tam sami, víkend sme si predĺžili do utorka. V nedeľu večer sa hotel vyľudnil. Stará budova vydávala celú noc desivé zvuky. Duchovia ohýbali drevené obklady, démoni sa spúšťali dolu odkvapmi, lomozili, narážali do okien a krútili vetrami.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.

V lotyšskej Rige, mnoho stoviek kilometrov od najvýchodnejších poľských hraníc, omnoho bližšie k starobylému ruskému Pskovu či k Petrohradu, máte pocit, že ste na krok od Nemecka, a nie od Ruska. Takmer osem storočí to bolo prevažne nemecké mesto.

Amerika je veľmi výrečná krajina. Zároveň je tu veľmi dôležité vedieť artikulovať kontextovo správne, aby sa človek necítil ako puk. Niektoré veci sa v Amerike jednoducho nehovoria, pretože sú tabu a basta. Povie sa len „N-word“ alebo „F-word“ či „S-word“. Skúste to vylúštiť. To prvé je rasistické slovo, tie druhé dve skratky sú vulgarizmy. Aby ste sa teda neblamovali, musíte tie slová najprv poznať, čo je dosť komické, najmä ak sa jazyk ešte len učíte a márne sa pýtate, čo je na nich také zvláštne. To privedie zvedavú dušu k neuveriteľne dobrodružnej vede, akou je etymológia.