Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Rok 1989 je podnes annus mirabilis, rok zázrakov. Štvrtok 23. novembra, druhý deň mítingov na Námestí SNP, vystúpil Martin Bútora a povedal:

Martin Bútora je pre priateľov brániacich slobodu pevninou. Mierne podnebie tam praje ľuďom s odvahou k čestnosti, zasadeným za spoločný úspech, radujúcim sa z úspechu iných, aj ľuďom s citom pre poznanie a priaznivé skúsenosti ľudstva.