Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Už takmer týždeň chodím po Budapešti a snažím sa byť pozitívny. Pretože byť negatívny, to je dnes voči Maďarsku taký prevažujúci postoj, že to začína byť nezaujímavé. Pomáha mi počasie, je pätnásť stupňov, na slniečku dokonca až k dvadsiatim nad nulou.

Bol som smutný, no vlastne len trochu, hoci päťtisíc eur, to človeka zamrzí. Lenže na cenu Európskeho parlamentu za žurnalisticku som s českou nomináciou nemal šancu.

Bola to jedna z najkrajších ciest. Prileteli sme do Sofie, požičali si na letisku auto a šli do Macedónska. Do Skopje, na Ohrid, do Tetova, vlastne to bolo jedno, Macedónsko je krásna krajina, a keď je napríklad apríl, je priam nádherná.

Celé Poľsko leží za Odrou a Nisou. Celé, až na Swinoujcie. Mesto na ostrove Usedom, na pobreží Baltického mora pri ústí Odry, zaistilo Poľsku ochranu vstupu do štetínského prístavu, spolu s Gdyňou a Gdaňskom najväčšieho, aký Poľsko v nových povojnových hraniciach získalo.

„Áno, tu ich máme,“ povedala predavačka v kníhkupectve a ukázala na hromádku tmavomodrých kníh. Keďže boli všetky zatavené v igelite, ako sa to robí pri drahších tituloch, aby sa „neohmatali“, poprosil som, či by mi jeden exemplár nerozbalila. Po sekundovom váhaní to urobila a ja som sa rýchlo pozrel do obsahu, a potom na nájdenú stranu. Bolo to tam.

Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.

Chodím na futbal. Od neskorej dospelosti, a to z toho dôvodu, že sa z môjho syna vďaka nejakému miešaniu génov za generácie vykľul futbalista. A to Futbalista s veľkým F, opora tímu FC Klánovice, vlani kráľ strelcov druhej triedy mladších žiakov, ktorého sa pokúšal do svojich radov získať aj jeden z tímov druhej ligy...

Ešte dnes, keď si na tú noc spomeniem, nie je mi veľmi dobre. Boli to okrúhle oslavy oslobodenia koncentračných táborov v Osvienčime a Brezinke. Prišiel som vtedy z Prahy autom, bolo to taká hnusná januárová zima, aká len zima v januári vie byť hnusná.