Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

Nepamätám si už názov toho filmu, ani meno režiséra, dokonca ani to, či som ho videla v kine, alebo v televízii. Ale nikdy nezabudnem na scénu, keď si filmová postava vyzliekala kabát a podávala ho svojmu priateľovi. Ten sa mu priznal, že už dlho túži po takej modernej koženej bunde. „Tu máš a snívaj o niečom väčšom,“ odsekol a podal mu objekt jeho túžob.

Hovorí sa, že každý si musí prežiť svoje dejiny sám, že nikto sa nenaučí z omylov toho druhého a potkne sa vždy na tom istom kameni. Skeptici tvrdia, že ľudia zabúdajú, z dejín sa nepoučia a robia rovnaké chyby. Venezuela, zdá sa, takúto nevyhnutnosť začala vyvracať. Uprostred nedostatku, inflácie a neistoty, ktorú vidia okolo seba, chcú Venezualčania napraviť chybu, ktorá trvá už pridlho.

Žena s odhalenými prsiami. Pôsobí ako veštec, prejav podivného umenia. Sme v Havane 80. rokov a výstava Deväť alchymistov a slepec vyvolala škandál. Skončí sa to jej zrušením a démonizáciou viacerých umelcov. V krajine, kde sa moc dodnes zakrýva do olivovozelených uniforiem s dlhými rukávmi, ktoré viac skrývajú, ako odhaľujú, je nahota prejavom protestu a vzdoru.

Výkriky, plagáty, transparenty a všade samé slogany. Chórus milióna hlasov prebúdza zaspaté, takmer vyhasnuté vzrušenie. Srdce mu v hrudi bije, cíti, ako tlčie, keď sa pozerá na more ľudí prechádzajúcich popod tribúnu. Červená tvár, rozšírené zrenice, husia koža a napätie v sánke. To všetko sú symptómy, ktoré vyvoláva dav. Je to rituál, ktorý každý caudillo z času na čas potrebuje, aby sa vyhol samote, ktorú mu priniesla moc.

Opustila Banes, bolo horúce prašné ráno. V taške mala spodnú bielizeň a adresu príbuzných v Havane. Keď vlak prišiel na hlavnú stanicu, Cosita sa z hlboka nadýchla a naplnila pľúca vôňou mestského smogu, takého typického pre hlavné mesto. „Som na mieste, na La Placa,“ povedala si a cítila pocit víťazstva. O šesť mesiacov sa ocitne na stanici, na rovnakom mieste, s policajným záznamom a s taškou súčiastok z práčky.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

Tentoraz nemohla ísť dovnútra na letisko a pozerať sa, ako odchádza. Tabuľa varuje, že na terminál medzinárodného letiska José Martího môžu ísť iba cestujúci. Svoje zbohom mu povedala pri dverách. Je to už jej druhý syn, ktorý od schválenia imigračnej a cestovnej reformy, čo platí jeden rok, odchádza. Uplynulý rok bol pre ňu, tak ako mnoho ďalších Kubáncov, rokom lúčenia.

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.