Ak totiž nevieme, že sme Bohom milovaní, budeme očakávať, že nám tú lásku dá pocítiť niekto v spoločenstve. Budeme očakávať, že nám niekto dá tú dokonalú, bezpodmienečnú lásku. To však nedokáže.

„Paradox učenia o Trojici – „Jedna podstata – tri osoby“ súvisí s problémom absolútneho a relatívneho a vyzdvihuje absolútnosť relatívneho, teda toho, čo má vzťah.

Čítame vesmír, tú veľkú Božiu knihu: Písmo sväté prítomného okamihu. Čítame sústavne, každým svojím zmyslom; Telo je klavírom, Duch je klaviristom.

„My ľudia sme spoločenské bytosti. Prichádzame na svet ako výsledok konania iných. Prežívame tu v závislosti od iných. Či sa nám to páči alebo nie, v našom živote takmer neexistuje okamih, keď by sme nemali prospech z činnosti iných. Z tohto dôvodu nie je prekvapujúce, že väčšina nášho šťastia vzniká v kontexte našich vzťahov s druhými.“ Dalajláma XIV

„Proti každému objektivizmu náboženskej mágie a dogmatického fundamentalizmu, proti každému cirkevnému sakramentalizmu a inštitucionalizmu, ale taktiež – v eticko-politických dôsledkoch – proti manipuláciam a nátlakom hospodárskych a politckých štruktúr a systémov zastáva credo in Spiritum sanctum cieľ subjektívneho oslobodenia človeka. ,Kde je Duch Pána, tam je sloboda'.“ Ján Milíč Lochman

„Pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? On si zavolal dieťa, postavil ho medzi nich a riekol: Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Evanjelium podľa Matúša, Detské bohoslužby.

„Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Ďakujem za toto svedectvo! A prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa! Ešte chcem dodať jedno. Povedal som: „Nezastavte sa!“, lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie Cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.”

Potrebujeme cvičiť vnútorný zrak, aby sme dokázali naraz uvidieť jedno i rôzne: Rôzne prejavy jedného a jedno vyjadrené v spojení rôznych prejavov. Čosi podobné sa deje, keď počúvame hudbu: je potrebné počuť všetky jednotlivé nástroje; ich melodické línie, rytmické štruktúry, no zároveň počuť i to jedno jediné – celok hudby: v ňom k nám prehovára Duch autora. Taký je Boží artefakt sveta – jedno jediné bytie manifestované v tisícorakých podobách.

„Byli přesvědčeni, že se před nimi hned dá na útěk a že ho pak budou moci prohlásit za zbabělce. Ale František věděl, že je proti útočníkům dovoleno se bránit, tasil proto kord, kterým byl tehdy každý student ozbrojen a velmi udatně se bránil, protože v Paříži se na otcovo přání cvičil i v šermu. Útočníci byli překvapeni a hned se začali vymlouval, že zaútočili omylem.“

„Každé neriešiteľné protirečenie, každý nenapraviteľný rozpor ťa núti rásť pre to, aby si ho obsiahol. Hrčami svojich koreňov naberáš beztvarú zem, jej kremene i humus, a staviaš tak céder na slávu Božiu. Iba ten chrámový stĺp došiel slávy, čo sa za dvadsať pokolení zrodil z opotrebovania – navzdory ľuďom. Aj ty sám ak chceš rásť, opotrebuj sa v rozporoch: Vedú k Bohu najkratšou cestou. Je to jediná cesta. Z toho vyplýva, že bolesťou rastieš, keď ju prijmeš.“ A. de Saint-Exupéry