Musím sa priznať, že od mladosti boli pre mňa východné filozofie aj náboženské náuky atraktívne. Neprepadol som im aktívne, ale zaujímali ma. Teraz po jednom zážitku z debaty, ktorú som si vypočul vo vlaku, som na pochybách. Asi sa vrátim pekne k našim starým dobrým domácim tradíciám a inšpiráciám.

Bol Halloween, ale celý deň som na to nemyslel, bolo toho veľa. Skrátka ťažký deň. Taký, keď sa potom pýtate, prečo to robíte, čo vám to dáva. V mojom prípade napríklad divadlo. Ťažko sa to niekedy vysvetľuje, ale pokúsim sa.

Minule sa ma niekto pýtal, čo ma momentálne najviac desí. A ja som povedal, že ma významne desia ľudia, ktorí všetko vedú a tvária sa, že všetko vedia. Ale nebolo to úplne presné. Teraz som vďaka jednej správe na to prišiel.

Skúšam tak ako iní hľadať odpovede na zložité otázky v prírode. Všetky tam sú a vcelku jednoduché. Aj o nás, hoci si myslíme, že my sme iní, zložitejší. Vieme to, ale keď na to príde, voláme radšej kamarátke, ktorá vie ešte menej, ale nás to paradoxne upokojuje viac.

Každý má v živote určite aspoň jedného takého špeciálneho kamaráta, ktorý akoby sa bál ukázať, čo vlastne chce. Tak robí, čo môže, aby to bolo tak, že to chce niekto iný. Potom sa už nebojí. A vy s ním tú jeho hru celé roky hráte, lebo čo sa dá robiť, je to váš kamarát.

Každý má v živote určite aspoň jedného takého špeciálneho kamaráta, ktorý akoby sa bál ukázať, čo vlastne chce. Tak robí, čo môže, aby to bolo tak, že to chce niekto iný. Potom sa už nebojí. A vy s ním tú jeho hru celé roky hráte, lebo čo sa dá robiť, je to váš kamarát.

Je to zvláštne, ako sa v tom istom týždni politik hnevá, že niekto je zavretý, lebo slovne týral a ubližoval iným, a požaduje úplnú slobodu slova a zároveň schválime zákon, ktorý iným ľuďom nebráni hovoriť, zato im ale káže, ako majú a hlavne nemajú žiť. Takže sa zdá, že sme krajina, kde každý môže hovoriť hocičo a stať sa nesmie nič.

Na rozhovor s Martinom „Husom“ Husovským a Veronikou Husovskou som sa počas môjho prešovského pobytu veľmi tešil. Jednak sú to moji priatelia a jednak sú doslova (pre istú generáciu) tvárami tohto mesta. Hudobník Martin zložil dokonca neoficiálnu prešovskú hymnu Mesto v nás, jeho kapela Komajota patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov mocnej prešovskej hudobnej vlny a je zrejme náš najúspešnejší skladateľ scénickej hudby.

Celý svet sa začína točiť v podivnom narastajúcom víre, akoby čoraz viac ľudí ovládol nepokoj. Hovoríme si nástojčivým hlasom: „Keby tak bol kľud, ako veľmi by sme ho chceli...“ Tak premýšľam, či by sme ho naozaj chceli.

Premýšľam, ako zasiahne konsolidácia divadlo. Tým, že bude mať menej peňazí asi nie, to už sa vyriešilo dávnejšie. Takže budeme musieť začať šetriť inak. A nie na strane divákov, ale poctivo na strane dramatických postáv.