Musím sa priznať, že od mladosti boli pre mňa východné filozofie aj náboženské náuky atraktívne. Neprepadol som im aktívne, ale zaujímali ma. Teraz po jednom zážitku z debaty, ktorú som si vypočul vo vlaku, som na pochybách. Asi sa vrátim pekne k našim starým dobrým domácim tradíciám a inšpiráciám.

Nehľadal som, čo mi vadí, len som sa zamyslel. To sa môže. Nikto nie je chránený pred myšlienkou. To je aspoň spravodlivosť. Nikto nie je chránený, každému sa to môže stať, ale niektorí sa predsa vyšmyknú. Nuž, to je osud. A mne odrazu napadlo, ako je to s tou AI. Možno pozvoľna, neviditeľne, ale predsa čoraz viac a viac naliehavo ukazuje rozdiel medzi informáciou a vedomosťou.

Jar sa konečne hlási a ukončuje ten švédsky introspektívny film, ktorý tu dávali namiesto počasia. U nás pri rybníku už káčery naháňajú kačky a potom s nimi chodia tajne randiť po okolí. Zjavili sa rybári. Zatiaľ len tí viac otužilí, ale sú. Samozrejme, viac vidno psičkárov. Som jedným z nich.

Už som sa aj ja párkrát pristihol pri tom, ako sa dívam na kratučké príspevky politikov nie preto, že by som bol zvedavý, čo sa dozviem, ale že ako sa zase pobavím, keď to, čo už viem, spracuje ten či onen...

Zažil som ešte na kúsok tú dobu socializmu, že ste o niekom nemohli niečo povedať. A to bolo smiešne, lebo o to viac to všetci vedeli a zdieľali ako tiché tajomstvo.

Keď sme ešte robili študentské divadlo, tak sme občas vymysleli nejaký myšlienkový úlet a vraveli sme si, nech to každý pochopí, ako chce. Netrápilo nás to.

Môj syn by povedal, že som sa v tejto Osnove tak trochu opustil. Myslel by tým, že som viac sám sebou, než je spoločensky vhodné a, hádam, aj únosné. Je to paradoxné, opustil som sa, lebo naozaj cítim, že nie som sám. A to je krásne. Tak by sa chcel opustiť každý.

Mám podozrenie, že sme to s tými štátnymi kasínami všetci nepochopili. Mám totiž podozrenie, že sme pána ministra zle rozumeli a predstavovali si, že v štátnom kasíne bude hazard vyzerať ako v súkromnom, ale myslím si, že tam predsa len istý posun je.

Na rozhovor s Martinom „Husom“ Husovským a Veronikou Husovskou som sa počas môjho prešovského pobytu veľmi tešil. Jednak sú to moji priatelia a jednak sú doslova (pre istú generáciu) tvárami tohto mesta. Hudobník Martin zložil dokonca neoficiálnu prešovskú hymnu Mesto v nás, jeho kapela Komajota patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov mocnej prešovskej hudobnej vlny a je zrejme náš najúspešnejší skladateľ scénickej hudby.

Bol Halloween, ale celý deň som na to nemyslel, bolo toho veľa. Skrátka ťažký deň. Taký, keď sa potom pýtate, prečo to robíte, čo vám to dáva. V mojom prípade napríklad divadlo. Ťažko sa to niekedy vysvetľuje, ale pokúsim sa.