Týmito nezvyčajnými slovami sa so mnou lúčil mládenec pri východe, keď som sa vracal v nedeľu nadránom z festivalu Bažant Pohoda 2008. Až teraz som si uvedomil, že som mu vlastne zabudol odpovedať: „a my ďakujeme za Pohodu!“.
Je to čisté ako islandské jazerá, intenzívne ako gejzíry, chvíľu horúce ako láva, vzápätí chladivé ako ľadovec, vždy liečivé ako strieborné bahno z Modrej lagúny pri Keflaviku.
Keď sa v novinách objavila správa, že budem prekladať do slovenčiny novú hru Václava Havla Odcházení, dostal som zaujímavý list. Pravdaže, od neznámeho pisateľa. Čiže anonym.
Správy o bombových útokoch sa šíria ako čierna machuľa na pijavom papieri. Rýchlo a nezastaviteľne. Čím sú však častejšie, tým sme odolnejší. Vlastne sme si už tak trochu zvykli. Keď však na obrazovke uzrieme prvé zábery horiaceho hotela Mariott a počúvame správy o rozsahu útoku, zmrzneme. Nepomáha žiadna médiami vybudovaná imunita.
Už vyše roka kráčam v stopách ľudí, ktorí sa narodili ako Slováci a zomreli ako Židia. Začal som v malom mestečku na Liptove, postupne som sa presúval cez Bratislavu, Prahu, Berlín a Londýn do Izraela.
