Počúvam televíziu jedným uchom. Počúvam, ale nedívam sa. Mám inú robotu. A počujem, že parlamentná opozícia chce odvolať ministra koalície. Počujem ako zástupca opozície uvádza dôvody odvolania.

.do pozornosti(25. — 31. 8. 2008)

Asi pred piatimi rokmi som zažil rozhovor, na ktorý nikdy nezabudnem. Krátky, šokujúci, priamy. Na konferencii v

Vždy ma dokáže „vytočiť“ fingovaná milota. Najmä keď je jasné, že dotyčný to na mňa z nejakých, pre neho výhodných dôvodov hrá. Typickým príkladom sú predavači v McDonaldoch a podobných reštauráciách.

Všetci stojíme v rade na autobus, nálada je výborná. Prichádza pani v modrom, s ňou taký chutný psík, vyzerá ako typický dedinský dobrácky mix.

Hoci jej otca väznili komunisti, tvrdí, že mala šťastné detstvo. Hoci prišla do Európskeho parlamentu s

Súťaž v streľbe z poplašnej pištole, dostihy na „húpacích konýkoch“, prechod na novú menu. Slnko, víchrica, skvelá hudba. Braňo Jobus s megafónom, jeho brat Andrej v uniforme „minerála multiorganizácie KRIAK,“ atmosféra ako na domácej oslave. Také boli Vrbovské vetry.

Týmito nezvyčajnými slovami sa so mnou lúčil mládenec pri východe, keď som sa vracal v nedeľu nadránom z festivalu Bažant Pohoda 2008. Až teraz som si uvedomil, že som mu vlastne zabudol odpovedať: „a my ďakujeme za Pohodu!“.

Hudba je mocná čarodejka. Jej kúzla sú hlavnou náplňou nášho festivalu, veľkoryso však prepúšťa miesto aj iným veciam. Tento ročník Pohody bol ročníkom Václava Havla a ja som rád, že ho festival prijal tak vrelo. Čakal som pozitívne reakcie, no realita prekonala všetky moje predstavy.

Už to budú pomaly dva roky, čo polícia a štátni predstavitelia vyhlásili študentku, ktorá sa po fyzickom útoku liečila z posttraumatickej stresovej poruchy, za klamárku.