Spomínam si, ako po revolúcii v roku 1989 koncertovali v detských námorníckych oblečkoch z cimrmanovských čias. No sú takí, čo si pamätajú, že Petr Fiala a spol. ešte predtým hrávali v telocvičných úboroch čiže v bielych tielkach a červených trenírkach. Priatelia, Mňága a Ždorp oslavuje 25 rokov existencie! To je dôvod na rozhovor s jej frontmanom Petrom Fialom.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Predstavte si, že by do malého slovenského mesta na niekoľko dní prišli hviezdy z Barcelony, Bayernu a Chelsea, doobeda by diskutovali o futbale, potom by sa venovali mladým futbalistom a večer by na miestnom štadióne hrali exhibičné zápasy.

Dozvedel som sa, že vládny program Roberta Fica nemá víziu. Zvláštne. Pátos roka 1989 viedol k tomu, že každé riešenie sa muselo najprv vygenerovať, mať svoju filozofiu a víziu. Všetci ten slovník používali, len nitriansky telocvikár Ivan Mačura sa bál, že kvôli slovu šanca nikto neporozumie volebnému sloganu Šanca pre Slovensko.

Pracuje v jednej z tých nových spoločností, čo sídlia v honosných vilách Miramaru a starajú sa o import zo zahraničia. Na to, aby získal takú prácu stačilo využiť vplyv otca podplukovníka. Patrí k novej generácii podnikateľov bez ideologie, aj keď, pravdaže, v záujme udržania vlastného miesta musí z času na čas vykrikovať heslá a predstierať lojalitu ku Castrovcom.

Ak Nicolas Sarkozy v druhom kole francúzskych prezidentských volieb prehrá, tak víťazný socialista François Hollande chystá veľký obrat. Už teraz desí Európu zámerom obmedziť škrty a spochybniť fiškálnu zmluvu. Kam smeruje galský kohút?

Hoci manžel ju celé roky týral, nikto jej nepomohol. Polícia ju vysmiala, prokuratúra aj súd ignorovali. Keď ju napokon zabil, všetci sa tvária, že nemajú s tragédiou Zuzany Dzivej nič spoločné. Jej smutný príbeh je však zlyhaním konkrétnych ľudí: verejnosť by preto mala poznať ich mená, tváre aj dôvody.