V našom televíznom klebetení, ktoré sa volá Sedem s r. o., sa minule objavila dosť závažná téma – porekadlá a ich zmysel. Diskutovalo sa o ich zmysle, nie o význame. Význam rozhodne majú. Ak ich použijete v pravej chvíli a na pravom mieste, slúžia ako nevyvrátiteľný argument.

Bolo už nakrútených veľa filmov o zázračných strojoch, ktoré ľuďom umožňovali prenášať sa v čase a priestore. Pravdupovediac, nemám tie filmy rada. Väčšinou sú to americké popoludňajšie kraviny pre teenagerov. Nemám veľmi rada ani sci-fi, málokedy ma to osloví.

Španielska socialistická vláda chce prinútiť cirkevné školy, aby učili o „homosexuálnej rodine“. Kabinet José Luisa Zapatera prišiel minulý rok s novým plánom pre predmet občianskej výchovy. Učitelia majú žiakov učiť, že existuje viac typov rodín: tradičná, rodina s jedným rodičom a homosexuálna.

Niektoré texty sú ako matriošky. V najväčšej sa ukrýva menšia, v menšej ešte menšia a v tej najmenšia. Podobne to býva aj pri textoch. Sú texty, sú texty o textoch a sú texty o textoch, ktoré sú o textoch.

Koho majú Rusi najradšej? Podľa posledného prieskumu spoločnosti VCIOM ruskí občania označili za najpriateľskejšie štáty Čínu, Bielorusko a Nemecko.

Každoročné zvyšovanie minimálnej mzdy je klasickým rituálom takzvaného sociálneho štátu, ktorého zmyslom je predvádzanie sa politikov, ako majú na srdci „dôstojný život“ pracujúcich.

Spoločnej ceste amerických ministrov zahraničia a obrany na Blízky východ predchádzalo oznámenie o predaji amerických zbraní do tejto oblasti. V nasledujúcich desiatich rokoch majú tamojšie vlády kúpiť od Američanov zbrane za 63 miliárd dolárov.

Čo majú spoločné Neil Young a Tašunka Witko? Bájny náčelník Siuxov, známy tiež ako Splašený kôň, inšpiroval svojou osobnosťou mnohých rozprávačov i poslucháčov a spolu s menom Crazy Horse možno časť tejto legendy ožila aj v hudbe kapely jedného z najvplyvnejších pesničkárov.

V mojej obľúbenej krčme visí na korkovej nástenke vo výčape niekoľko strán, na ktorých sú kópie čiernobielych fotiek s krátkymi popiskami. Na tých fotkách sú niektoré ulice Bratislavy z roku 1914 a 2000.

Autority to majú ľahké. Vchádzam do kuchyne, vykladám nákup, otváram chladničku. „To kam dávaš to mlieko?“ spýta sa ma môj najstarší brat. Je starší o osem rokov a má moju dôveru – veď mi je brat.