Keby som ešte niekedy musel utekať z tejto krajiny, to prvé, po čom by som siahol, okrem pasu, zvitku dolárov a možno nejakého rodinného zlata či hrsti diamantov, by bol diplom. Diplom z Karlovej univerzity, ako nám celý môj život vtĺkali do hlavy, najstaršej univerzity na sever od Álp, diplom z jedinej školy, ktorá v Česku a na Slovensku za niečo stojí.

Magor bol čistý lieh. Špiritus. Dobrodružstvo v nečakanej chvíli. Vykoľajil vám na chvíľu život a potom ste si na to stále spomínali.

Prvý pohľad na Vlada Žáka nenapovedá, že pred vami stojí „služobník Boží“. Je mladý, používa jazyk chalana z bratislavského sídliska a namiesto sutany nosí moderné civilné oblečenie. No prvý dojem klame.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Turista, ktorý v januári v Lukovej v Nízkych Tatrách strhol so sebou lavínu, zaplatí vyše 12-tisíc eur. Kto zachraňuje nešťastníkov v našich horách a koľko to stojí? Kto to platí?

Dobrý večer, sme streetworkeri. Máme teplú kávičku, čajík, koláčik. Ste doma? Týmito slovami sa Sergej s Peťom prihovárajú bezdomovcom, ktorí žijú v kanáloch, pod výklenkami na nábreží Dunaja, ale aj v záhradných chatkách nad vinohradmi.

„...hej ide to, super, ten biznis s antickými knihami, robí mi to 4 000 eurášov mesačne, fakt paráda. Konečne môžem cestovať, chodiť si na eurovíkendy so ženou...” vraví mi môj kamoš R. a ráta drobné, aby zaplatil účet presne. Presne na rupiu. Bez tringeltu. O týždeň neskôr, v inej reštaurácii, zaplatil o sto rupií menej a ušiel. Ja som sa vrátila a doplatila som to, aj s tringeltom.

Stačí odísť tridsať kilometrov od Prahy, niekedy päťdesiat, inokedy musíte cestovať až sto. A potom to príde. Niečo vo vzduchu sa zmení, krajina dostane iný ráz, mestá majú trochu zvláštnu atmosféru a aj ľudia sa niečím líšia. Hovorí sa tomu Sudety a aj človek, znalý dejín, má pocit, že sú to len pohraničné hory, ale naozaj to tak nie je.

Nič nie je také, ako vyzerá/ týrané dieťa sa tak nežne pozerá/ spod stola, nad ktorým si prominenti/ rozložili mapy a rozdelili kšefty.

Rikša nás vezie hrboľatou červenou zemou. Míňame miestne dedinky, vyziabnutých psov, malebné domčeky s malebnými ľuďmi, kŕdle detí v školských uniformách a mužov v lungi – tradičný odev v južnej Indii, ktorý tvorí kus látky omotaný okolo bedier. Stoja pred svojimi domami, žujú betel, občas si odpľuvnú a na zem dopadne asi štvrť litra červenej vody s rozžutou listovou kašou. Najnechutnejšia vec v Indii – horšia než všetky tie kravské hovná naokolo.