Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

V roku 2011 bolo jedno výročie, o ktorom som dosiaľ nikde nepísal. Ubehlo 20 rokov od vydania mojej knihy Mýtus maestra, ktorá transformovala verejné vnímanie orchestrálneho dirigenta z mystického vodcu na mocenského hráča.

Mám ambulanciu v Ružinove. Starám sa o štvornohých pacientov, ktorí bývajú v mojej lokalite. Ak má nejaké zvieratko zdravotný problém, jeho majiteľ zdvihne telefón, stručne povie, o čo ide, a je ihneď bezplatne objednaný na konkrétny termín na vyšetrenie. Môže tak urobiť aj on-line cez internet. V dohodnutý čas príde, zaparkuje na priľahlom parkovisku a spolu s pacientom sa usadia do vždy čistej a voňavej čakárne s toaletou a wifi pripojením.

Čítania a evanjelium tohto dňa postavili vedľa seba zasľúbenie a jeho naplnenie do zvláštneho napätia. Toto napätie pociťujeme vždy pri čítaní Starého a Nového zákona. Je to skvelá vízia proroka Izaiáša, ktorý po všetkých pokoreniach Izraela mocnosťami tohto sveta vidí okamih, keď nad celou krajinou vyjde veľké svetlo tohto zdanlivo bezmocného Boha, ktorý akoby nevedel chrániť svoj ľud. Prorok vidí okamih, keď sa tomuto Bohu budú klaňať králi iných národov, prídu k nemu ľudia zo všetkých kútov sveta a položia pred neho svoje dary. A srdce Izraela sa bude chvieť radosťou.

Dalibor Roháč sa vo svojom komentári (.týždeň, 47/2011) pozastavil nad mojou nedávnou dilemou, ktorú pokladá za falošnú. Dilema znie: Stoja nám doterajšie benefity európskej integrácie – napríklad hospodárska únia či cestovanie bez hraničných kontrol – za prípadné ďalšie obmedzenie časti slovenskej suverenity?

Robievam tak raz do mesiaca programy v rádiu. Nie také tie svoje fejtóny, tie tým nemyslím, ale skutočné programy. Polhodinový blok, kde si musíte vymyslieť tému, napísať scenár, zohnať hostí a v mojom prípade dokonca, pretože som si to vymyslel, zohnať muziku.

Súčasťou Mesiaca fotografie je aj výstava a rovnomenná kniha vydavateľstva Slovart Bratislava moja. Ich výnimočnosť spočíva aj v tom, že až na malé výnimky ide o doteraz nepublikované a nevystavované fotografie Karola Kállaya.

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Cestou do kultúrneho centra Harpa fúkal v Reykjavíku prudký vietor, mrazivý dážď pichal do tváre, more hučalo. Ale v sále znel píšťalový organ a hoci bola preplnená, bolo v nej pokojne a ticho.

Belgicko si človek spája so všeličím. S belgickými pralinkami, podivnými belgickými pivami, belgickými hranolčekmi, rozpadajúcou sa a stále ešte nerozpadnutou krajinou, ktorá, zdá sa, nepotrebuje asi vôbec žiadnu vládu, s Bruselom, hlavným mestom úniovej Európy i Severoatlantickej aliancie, Bruselským expom, ktoré bolo prvým momentom, kde sa generácia mojich rodičom po strašnom prvom desaťročí komunizmu mohla aspoň trochu slobodnejšie nadýchnuť, s čiernymi mušľami varenými v rôznych nálevoch a exkluzívnymi biftekmi z belgických býčkov. Áno, s tým všetkým si človek Belgicko spojí.