Ako chlapec pozeral na výklad plný gitár a sníval, že raz na jednej z nich bude hrať. Dnes má doma viac ako 70 gitár a za sebou desiatky skvelých pesničiek. Dvadsiateho šiesteho júna vystúpi druhýkrát v Bratislave. Britský spevák a gitarista Mark Knopfler.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Rozhovor s katolíckym fararárom v Lomničke Jánom Záhradníkom o tom, že človek má vždy prednosť pred vecami.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Fascinuje ma tá masa vody nad Moskvou. Ešte viac ma fascinuje samotný zvrhlý nápad vybudovať ju. Kto iný, bol to sám Stalin, ktorý si zmyslel, že Moskva musí mať priamy prístup k piatim okolitým moriam. A keďže bola totalita a gulagy boli plné politických väzňov, vybudoval Moskovský kanál. Spája rieku Moskvu a Volgu a má dĺžku 128 km. Počas výstavby v rokoch 1932 až 37 zomrelo 22 tisíc väzňov z gulagov, ktorí budovali toto šialenstvo

Letisko v Trenčíne je mojou najmilšou letnou destináciou na svete už niekoľko rokov. Milujem tím Pohody a teším sa, keď prvý raz prekročím bránu, uvidím Miška na bicykli, prejdem sa po areáli a nájdem nejakú hravú novinku, ktorú pre nás vymysleli, a z ktorej radosť trčí na hony.