Uprostred imigračnej paranoje a náckovského besnenia ocitáme sa s kapelou na zaručene najväčšom hipisáckom festivale na Slovensku, Drienok. Tretí ročník sa vyvalil z brehov v štýle Woodstock, dopravná logistika sa rúca, usporiadatelia sa potia. Žasneme: Kde sa na Slovensku berie toľko hipisákov? Toalety praskajú vo švíkoch, frfleme, my kaviarenskí pankáči, kým sa trochu rozhliadneme, oťukáme, uvoľníme.

Ján Rozner v knihe Noc po fronte píše: „Nenašiel sa arizátor, ktorý by si bol vybral nejaký židovský antikvariát. 

Nedávno som sa dočítala, že pravidelný beh má na psychiku rovnaký efekt ako antidepresíva. A veľká väčšina tých, čo antidepresíva dlhodobo berú, ...

Stojíme s Táňou K. na chodníku. Pozerám na rozbitú dlažbu v centre mesta a ona mi rozpráva o podnikateľovi, ktorý si prispôsobil výstavbu diaľnice tak, že vedie k jeho domu. 

Čítam synovi prvé rozprávky. Akoby kradmou rukou siahali kamsi do hlbočiny, na temnú povalu toho, v čom žijeme.

Mesiac pred voľbami.  Štrajkujúce sestričky a štrajkujúci učitelia v jednom šíku pred kamerami. Minister Čislák nič. 

„Chlapci na ulici musia točit peníze, protože bez penez ti život nevýjde, robota není, že, požičat není kde, proste a jednoducho nemajú na výbier.“

Vždy, keď s kapelou hráme v Prahe a pobudneme nejaký čas s priateľmi zo skupiny Byl pes, rozmýšľam, čím to je, že mi ich muzikantský život pripadá omnoho ľahší, ...

Čítam palcové titulky: „Kotleba ponížil vážených divadelníkov: Hru o vojne a ľuďoch zrušil uprostred predstavenia!“ Moment. Ako zrušil?

Aj úplný laik a neznaboh spozornie, keď sa ozve génius. Nikdy nezabudnem, ako som prvýkrát počula hrať Ďura Černého.