Nádherný čas. Zo všetkých pokrokov nášho takmer trojročného syna je tento najdojemnejší. Začal sa kamarátiť. Prišlo to ako blesk. 

„Klíče, zuby, brejle!“ Opakoval si vraj Egon Bondy vždy, keď opúšťal bratislavský byt. Je to skvelá pomôcka, používam ju denne. Sú pohnuté časy.

Ten najúžasnejší zážitok tohto leta sa volá Banát. Tí šiesti kamaráti, ktorí sa rozhodli spojiť svoju dovolenku s rumunskou dedinkou Eibenthal, to iste dosvedčia.

Som neveriaca. Čosi tu však nehrá. Svet za oknami vyzerá, akoby si niekto veľmi dal záležať. Krása bez akéhokoľvek praktického významu. Treskutá. Ako mimovoľný prejav šialenstva.

Táto konštanta znie: „Jakmile ďábel, (který dnes mluví ústy establišmentu ) řekne – změňte si název a budete moci hrát dál to, co hrajete, je třeba říci – ne, nebudeme tedy hrát.“

„Ako som hovoril, netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Aj to je niečo prirodzené.“ Aké jednoduché. A presné.

Pozerám krátky dokument o tom, ako starosta obce Veľký Lipník brutálne zhodil výtvarníka Lorenza zo smetného koša, keď vodovkami „ničil“ pamätnú tabuľu komunistického pohlavára Pješčaka (ktorú si pre istotu umiestnili v trojmetrovej výške, no, asi nemali úplne čisté svedomie.)

Nájde si ma vždy. Je to vždy ten istý lumen, aj keď úplne iný. Keď sa do mňa pustí, neviem ako sa brániť. Vyhrať môžem, len keď ma doženie do miest, kde už nemám čo stratiť.

Je to len móda, alebo o nás tetovanie čosi vypovedá? Sú ľuďia posadnutí kérkami a potom sú takí, ktorým pripadá absurdné dobrovoľne si tetovať vlastnú kožu.

Toto leto sme zázračne skočili z jedného festivalového zázraku do druhého. Ak je Pohoda sci-fi zázrak, ktorý prorokuje Slovensko roku 3020, český Vlčkovicefest pôsobí skôr ako bájny návrat do čias predvojnovej ľudskej ohľaduplnosti.