Tak ako sa ľudia búria proti neslobode totalitných režimov, nevyhovuje im ani nesloboda vo firme, kde pracujú. Odvtedy, čo sám vyhorel, patrí Tomáš Hajzler medzi najznámejších priekopníkov takzvaných slobodných firiem. Sú alternatívou, v ktorej sa zamestnanci cítia dobre.

Lidice pozná v Česku každý. A vo svete tiež dosť ľudí, možno ešte viac, než Václava Havla. Český Malín nepozná skoro nikto. A presa je z hľadiska tragiky ľudských osudov Český Malín s Lidicami porovnateľný. Šesťstopäťdesiat tunajších Čechov, ktorých rodiny sem do ukrajinského Haliču prišli v devätnástom storočí, bolo upálených alebo zastrelených práve pred sedemdesiatimi rokmi počas dodnes neobjasnenej hroznej akcie vojakov v nemeckých uniformách.

Tie dva príbehy sú si veľmi podobné: obaja politici sú katolíci, na výslní im skrachuje prvé manželstvo, čo neskôr spôsobí strmý pád, v hanbe podávajú demisiu a čelia policajnému vyšetrovaniu.

Obama v Berlíne Americký prezident rečnil v Berlíne, v slávnej tradícii Kennedyho či Reagana, kritici si však všimli, že prejav Baracka Obamu bol skôr vzletný než konkrétny. Ako napísali BBC News, Obama uznáva, že ľudia na svete túžia po demokracii a slobode a zaslúžia si pomoc. Neuvádza však, ako sa im dá pomôcť. Ďalšiu kritiku si prezident vypočul v súvislosti so špehovaním, ktorého sa dopúšťajú americké tajné služby voči americkým aj cudzím štátnym príslušníkom. V Nemecku, ktoré je v rámci protiteroristického systému PRISM najsledovanejšou krajinou okrem USA, je to vyhrotená téma.

Médiá informujú o nepokojoch v častiach Štokholmu, obývaných imigrantmi. Pre mňa má však život v tomto meste inú príchuť. Už keď som sem prišla ako študentka v roku 2009 prvýkrát – bola treskúca zima so snehovou búrkou – bola to láska na prvý pohľad, ja a staré mesto Gamla Stan.

Slovensko je krásna krajina. Slováci sú dobrí ľudia. Hej. Ako hovorí môj kamarát, nie je nič horšie ako dobrý človek. Presne. Nič to neznamená. Slováci sú nevychovaní. Beznádejne nevychovaný národ. Priemerný Slovák je vzbúrený sluha. Krásne to vidno na čašníkoch. Slovenský čašník, prototyp vzbúreného sluhu, nenávidí každého hosťa. Za chrbtom by mu najradšej podrezal hrdlo. Ale musí mu doniesť kávičku s mliečkom. Ide ho poraziť od zlosti. Nemá však ani štipku hrdosti, nepostaví vlastný podnik, nikdy neopustí sluhovskú pozíciu. Po zem sa skloní pred akoukoľvek mocou.

Američanov už prívrženci legalizácie takmer presvedčili, že ak k nej raz dôjde, odstráni sa väčšina zla, ktorým drogy postihujú spoločnosť. Neverte im.

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

Je to naozaj neuveriteľné, ale ešte pred niekoľkými týždňami som doma na Slovensku pozýval zopár svojich priateľov do Pakistanu. Odporúčal som im, aby navštívili najmä hornatý sever krajiny, ktorý sme doteraz my, čo tu žijeme už niekoľko rokov, považovali stále za oblasť bezpečia.