Cestovanie vo vlaku a kráčanie sú moje najobľúbenejšie formy komunikácie. Komunikácie? Tak predsa hovoríme o cestách, po ktorých cestujeme.

„Áno, vidím nádherné veci,“ odpovedal archeológ Howard Carter na otázku, či niečo vidí, keď v roku 1922 po prvý raz nahliadol do hrobky faraóna Tutanchamóna.

Keď prišiel 24. február 2022, rozmýšľal som, aká príbehová podobnosť najlepšie opisuje, čo sa práve začalo diať. Asi som nakoniec nebol veľmi prekvapený, že mi napadli isté prepojenia s Tolkienovým svetom.

Kráčajúc ulicami Banskej Štiavnice, Sokrates stretol neurovedca Milana a filozofku Kláru. Údajne ich dialóg prebiehal asi takto:

Dá sa cestovať mysľou? Aké situácie by to mohlo zahŕňať? Môže napríklad naša myseľ vycestovať poza svoje hranice? Alebo sa môže vydať na púť a pri tejto ceste sa stratiť?

Jeseň a jeseň života. Začať takýmto klišé možno odradí nejedného čitateľa, ale pravda je taká, že odumierajúce leto je ideálnym časom na existenciálne úvahy. Dostanem sa k smrti, ale najprv pár slov o mojich študentoch.

Istá blízka osoba sa ma dnes opýtala, ako by mohla užitočne pomôcť našim východným susedom. Rozmýšľala totiž, čo také spraviť v rámci jej možností a možno aj bez toho, aby šlo len o finančnú podporu alebo aby tam musela vycestovať ako dobrovoľníčka (v jej situácii nemožná vec).

OZ Belasý motýľ spája deti, dospelých aj ich rodiny, ktorí žijú s rôznymi nervovosvalovými ochoreniami. Nedávno som od nich dostal nečakané, ale o to vzácnejšie pozvanie.

Po Halloweene a Dušičkách je ideálny čas na asi najťažšie, ale súčasne najkľúčovejšie rozhodnutie vášho života: zmieriť sa so smrťou.

„Možno sme vo vesmíre tak, ako sú psy a mačky v našich knižniciach – vidia knihy a počujú rozhovory, ale nemajú ani potuchy o ich zmysle.“ Toto prirovnanie nepochádza odo mňa, ale od jedného z najznámejších amerických filozofov a psychológov – Williama Jamesa.