Sečovce. Je 10.22 dopoludnia. Vonku sychravo. Oproti nám kráčalo špinavé a strapaté dievčatko. Tipla by som jej desať rokov. Mierilo priamo ku kontajneru a začalo sa v ňom hrabať.

Na internete sa šíri video, v ktorom mladí ľudia rozprávajú zmysluplné posolstvá, ale zvuk je čoraz slabší, až ich vôbec nepočuť. Skauti hovoria o ochrane prírody, debatéri o schopnosti kriticky myslieť, kresťanské mládežnícke organizácie o dobrovoľníctve. Na konci videa ostanú len nemé pohyby pier.

Minulý týždeň, v čase veľkej tragédie, ktorá postihla Prešov, sedela v kaviarni v Stropkove. Prstom si posúvala príspevky na Facebooku, keď narazila na mimoriadnu správu o výbuchu paneláku na prešovskom sídlisku.

My ľudia sme už predviedli rôzne formy „lásky“. Od Adama a Evy cez Rímsku ríšu k Danteho Beatrice, s Van Goghovým uchom, v plynových komorách, udusení neverou, no stále veriaci v čistotu tých dvoch slabík.

Keď sa všetci moji rovesníci rozhodovali, na akú vysokú školu pôjdu, ja som bola už dávno rozhodnutá. A práve to mojich rodičov znepokojovalo. Vybrala som si cestu smrteľníka v právnickom svete.

Tomáš Meravý a Vladimíra Marcinková. To sú mená dvoch ľudí, ktorí sa pripoja k strane Andreja Kisku.

Pred pár týždňami som si na internete prečítala trpké riadky Simony, ktorá sa verejne priznala k jedenásťročnému peklu, ktoré malo pečiatku manželstva.

Bol nevtieravý, až ostýchavý. Intelektuál. Mal sivú bradu. Pridávala mu na dôveryhodnosti. Už niekoľko mesiacov trávil každý deň vo verejnej knižnici. Využíval v nej počítač. Svoj mal pokazený.

Na diskusiu prišlo asi 300 ľudí. Témou bola budúcnosť Slovenska. Diskusiu zvolala politická strana pre svojich sympatizantov. Piati politici sa posadili na pódium a odpovedali na otázky z publika.

Volali sme ho Gidi. Celým menom Agadius. Bol to staručký pán chorvátskeho pôvodu, vychýrený právnik a môj prvý šéf v rakúskom Salzburgu. V jeho firme sa to hemžilo mladými. On nás nezamestnával, on nás vychovával. Kedykoľvek išiel okolo, zatajili sme dych.