Prieskum od prieskumu, horšie a menej zle, ale už len nejako bude. A čoskoro budeme vedieť viac, čím sa prirodzene dostávame k otázke, kam. A to je priamo signál, že by to nemuselo dopadnúť dosť dobre na to, aby sa tu dalo zostať.

Budúcnosť možno až tak úplne nevyhrala, respektíve nezvolili sme si ju, to však neznamená, že nepríde. Akurát sa musíme postarať, aby nebola temná, a to ma napĺňa optimizmom.

Vyšiel Deň radosti, druhá časť voľného komiksového cyklu o Lasicovi a Satinskom. A tentokrát je tam aj veľa Filipa, keďže, ako vieme, tá spolupráca bola mimoriadne funkčná a plodná. Našli sa.

Náš bývalý premiér je napriek všetkému vlastne sympaťák, chlap vo svojich rokoch, má tri odrastené dcéry, najstaršia je poslankyňa, najmladšia chodí na strednú a stredná si užíva študentský život vysokoškoláčky.

Keď som mal štrnásť rokov, len som tak zahníval až hnil v permanentnom brýzganí na všetko a všetkých.

Dni všeobecného zaujatia politikou sa skončili, je načase vrátiť sa k naozaj dôležitým veciam. K vyšívaniu krivou ihlou, lovu kaprov na boilies, modelárstvu, kašírovaniu servítkovou technikou, body spinningu, čo síce neviem presne, čo je, ale určite to bude čosi úžasné, inak by sa tomu vo voľnom čase nevenovalo toľko ľudí.

Paktovanie filmu a literatúry môžeme pokojne považovať za jeden z najväčších popkultúrnych benefitov prakticky od čias, keď sa kinematografia zrodila.

Sú osoby, ktorých názor a postoje si vážim viac ako názory a postoje iných ľudí. A hoci samozrejmejšou banalitou sa už asi ani začať nedalo, pokračujme a rozviňme to v rovnako banálnom duchu.

Tento typ paušalizácie je asi skutočne za čiarou, ale akosi si nemôžem pomôcť. Kdesi v iracionálnom vnútri, kde existujem len ako čistá intuícia, som hlboko presvedčený, že za všetky zlé veci môžu nešťastní ľudia.

Teším sa na koncoročné súhry a prehľady, tento rok – minimálne čo sa týka filmov v našich kinách – bude o čom písať. Prevažne v dobrom, ba čo viac, v tom najlepšom a, samozrejme, aj v tom zlom, aj keď tu to také dramatické nebude.