Pamätám si, že keď som bol malý a chodili sme na výlety, miloval som miesta, kde bola dobrá ozvena. Naozaj ma bavilo, ako sa môj hlas odrážal a vracal aj v niekoľkých vlnách.

Zatúlal som sa do Trenčína (pracovne) na otvárací víkend projektu Európskeho hlavného mesta kultúry pre rok 2026. A tá najpozoruhodnejšia vec, ktorá ma upútala, bol hlad.

Hovorím si, či už nenastal čas, že by som aj ja nejako prispel k rozvoju fyziky. Celý môj školský život ma trápila, zneisťovala a pripravila mi aj pár ťažkých chvíľ pri písomkách.

Je taká stará herecká príhoda, pri ktorej je jedno, či je pravdivá alebo nie, pretože je presná. V jednom divadle došlo v šatni k slovnej prestrelke a herečka, ktorá jej bola účastná, sa urazila.

Uvidel som obyčajnú krásu. A vlastne aj nádej. Bolo to len na kratučkú chvíľu, stál som na nástupišti v pražskom metre a čakal. Bolo pol jedenástej večer, nástupište bolo takmer prázdne.

V poslednom čase som videl niekoľko štúdií o dobe postfaktickej. Ale za toho šľaka nemôžem nájsť žiadnu štúdiu o dobe faktickej. A pritom to bolo asi celkom výnimočné obdobie. Alebo mohlo byť, nie?

Všetko sa vyvíja, všetko sa mení, dokonca aj taká tradičná disciplína ako želania na konci roka. Teda možno je to len moje bludné pozorovanie, ale zdá sa mi, že tu došlo priam k paradigmatickej zmene.

Asi to nikdy nebolo ľahké, ale zdá sa mi, že dnes je to obzvlášť náročné. Zostať sám sebou. Človek cíti tlak a občas má chuť zo svojho života vyskočiť a byť aspoň na moment niekým iným.

Nedávno som čítal ďalšiu súhrnnú správu o stave klímy na planéte Zem. Človek potom chodí pár dní zamyslený a emócie sa v ňom striedajú úplne rovnako ako extrémy počasia, ktoré táto klimatická zmena spôsobuje.

Musím sa priznať, že naozaj s nádejou sledujem, ako jednotlivé krajiny sveta postupne začínajú zvažovať či dokonca zavádzajú zákaz sociálnych sietí pre detí do 15 rokov. Je to dôležité, je to zásadné, je to presne to, čím by sme sa mali zaoberať aj my.