Poznámka na úvod: nemám sklon pripisovať antisemitské cítenie všetkým, ktorí sa pripojili k propalestínskemu hnutiu, ktoré zachvátilo náš civilizačný priestor. Necítim ani potrebu opakovane vysvetľovať svoj súcit a porozumenie pre trpiace obete násilia, ktoré ho sprevádza, či vysvetľovať kontext. Kto chce, má možnosť sa s ním oboznámiť.

„Stojíme na ramenou svých předků, mužů i žen, živých i mrtvých, blízkých i vzdálených … Stojíme na jejich ramenou a klečíme u jejich nohou.“ Převzal jsem tuto metaforu z nenáboženské literatury.

Píšem tento text naštvaný. Píšem ho v časoch globálneho chaosu. Píšem ho v čase nekonečných sporov o príčiny krízy na Blízkom východe, na Ukrajine, sporov o politiku ochrany životného prostredia, násilia kade-tade, napríklad v subsaharskej Afrike, masívnej migrácie ľudí za bezpečím, lepším životom... počas sporov o liberálnu demokraciu.

AI o Petrovi Zajacovi: „Význam diela Petra Zajaca je mimoriadne bohatý a rozmanitý — zasahuje do literárnej vedy, estetiky, filozofie, prekladateľstva aj kultúrnej publicistiky. Jeho tvorba formovala slovenské myslenie o literatúre a kultúre od 70. rokov až dodnes.

No predsa ideály Novembra 1989! Čo zostalo z Havlovho „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“? No predsa ideál! Ideál za horizontom „tu a teraz“, ale aj „vtedy a tam“ alebo „niekedy a niekde“. Zdá sa vám to málo? Mne nie.

Tento deň sa symbolicky viaže k oslobodeniu nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz sovietskou armádou v januári 1945. Dňa 27. januára 2026 uplynie od tejto udalosti 81 rokov.

Slová ako nenávisť, lož, dezinformácia..., ale aj vojna, mier, prímerie etc. sú v súčasnom politickom diskurze veľmi frekventované. Slová ako prachy a moc ostávajú zamlčané, ale súčasne sú „hýbateľmi“ deja. Nie je to dobré východisko pre riešenie aktuálnych spoločenských problémov.

Nie je to len Austrália, kde v nedeľu dvaja útočníci strieľali do ľudí, ktorí si prišli pripomenúť na pláž sviatok Chanuka. Násilie sa šíri ako mor aj na Slovensku. A nejde len o násilie na židoch. To, čo robí Robert Fico sa nedá odpustiť.

Si z trojice, z partie Novembra 1989 a potom celé roky partie okolo Nadácie Milana Šimečku, mne jeden z najbližších: myslím na Martina Bútoru, Fedora Gála a na Teba, najmladšieho z nich. Dve osemdesiatky už máme za sebou a znova mám to privilégium, aj ja napísať pár viet k tej Tvojej.

Najradšej by som hovoril v tretej osobe. Je to však môj príbeh. A príbeh mojej živej pamäti. Sú to fragmenty zbierané po ceste, z náhodných spomienok, dokumentov, konkrétnych situácií. Určite miestami aj poznačené subjektivitou autora, pretože ako inak?