Ryby žijúce v antarktických moriach poznajú v zásade len jedno ročné obdobie – zimu. Všade je permanentný mráz a teplota vody nezriedka dosahuje -2°C. Vďaka vysokému obsahu solí však more ani vtedy nezamŕza. Ryby však slané nie sú a navyše ich krv za bežných okolností mrzne už pri nule. Ako je teda možné, že sa z nich nestane kus mŕtveho ľadu?

Ryby žijúce v antarktických moriach poznajú v zásade len jedno ročné obdobie – zimu. Všade je permanentný mráz a teplota vody nezriedka dosahuje -2°C. Vďaka vysokému obsahu solí však more ani vtedy nezamŕza. Ryby však slané nie sú a navyše ich krv za bežných okolností mrzne už pri nule. Ako je teda možné, že sa z nich nestane kus mŕtveho ľadu?

Okrem Avatara hrajú v NY aj iné imaginárium – Dr. Parnassa. Terry Gilliam, „ten Američan z Monty Pythonov,“ je známy svojimi nekonformnými projektmi, z letargie nás vytrhol filmami ako Brazil, 12 opíc alebo Kráľ Rybár. Jeho najnovšie dielo, The Imaginarium of Dr. Parnassus sa v kinách vezie v druhom pláne, povedľa trh valcujúcich 3-dimenzionálnych modrých pohanov, ktorí rozčúlili Vatikán (príroda vs. Boh), feministky (útlejšie telá ženských avatarov), aj antifajčiarsku loby (huliaca Ripleyová).

Neďaleko môjho domu v Nepále je park. Je celý oplotený tehlovým múrom. Vchod je zdola od hlavnej cesty. Vstupné je len 2 rupie, vnútri je čisto, sú tam kvetinky, fontánky, hinduistický aj buddhistický chrám a nádrž s rybami. Dokonca aj výborný bazén, poriadne vychlórovaná päťdesiatka. Jediný problém parku je v tom, že my, a tisíce ďalších, bývame nad ním.

Dobrodruhovia zvyknú putovať k prameňom Amazonky. Svojráznou však môže byť v tejto dobe aj výprava smerom k „prameňom“ plynovodu, proti zastavenému toku na ukrajinsko-ruskú hranicu, 1 750 kilometrov z Bratislavy. Nekonečná žírna černozem, sušené rybky v bufete na colnici a zlaté zuby v chrupe riaditeľov kompresných staníc tranzitného plynovodu. Vitajte v Sumskej oblasti!

Je priehľadná, bez farby, chuti a zápachu. Pijeme ju, kúpeme sa v nej, umývame ňou autá, polievame záhradu, hasíme oheň, jazdia po nej lode a žijú v nej ryby. Jednoducho úplne obyčajná voda. Čo už len na nej môže byť také zaujímavé?

Slumy, sirotince, nemocnice a smetiská. Ale aj adopčná mafia, ktorá „dohadzuje“ deti naivným rodičom zo Západu či sexuálne zneužívané deti za misku ryže. No najmä boj s epidémiou AIDS na vzostupe.

Vrátil jsem se zpátky. Mezi rybáře. Po třiceti letech mám zase rybářský lístek. Učil jsem se doma na zkoušky, žena Martina ze mě měla legraci, ale já to vzal smrtelně vážně. U řeky je třeba chovat se podle nějakých pravidel, to mi připadá jasný.

V rôznych kútoch sveta sa dá stretnúť s všakovakými kulinárskymi bizarnosťami. Máloktorá z nich sa však vyrovná japonskej tradícii konzumácie rýb nabitých nervovým toxínom 500-krát jedovatejším ako cyankáli.