„dvaja Gréci sa niekoľkokrát ponorili a vynorili v rieke Tajo neďaleko mesta Toledo za prítomnosti cisára Svätej ríše rímskej Karola V. bez toho, aby sa namočili a s plameňom, ktorý niesli v rukách, stále zapáleným.“ Tak popisuje Jean Taisner vo svojom diele Opusculum perpetua memoria dignissimum, de natura magnetis et ejus effectibus, Item de motu continuo údajné použitie ponorky. Či mu možno veriť, nie je úplne isté, keďže jeho dielo je dokázateľne plagiátorský kompilát dvoch diel iných autorov zo 16. storočia.

Isté však je, že William Bourne, britský matematik a autor viacerých diel s námorníckou problematikou, navrhol v roku 1582 ponorku, ktorá mala drevenú konštrukciu a steny z nepremokavej kože. Poháňaná bola údajne veslami. Bourne svoj návrh nerealizoval, a tak sa na obraze, ktorý zrejme zobrazuje prvú ponorku v dejinách, objavilo plavidlo, ktoré postavil holandský vynálezca Cornelis Drebbel. Ten uskutočnil medzi rokmi 1620 a 1624 viacero úspešných ponorov do hĺbok 4 až 5 metrov. Na jednej krátkej plavbe sa vraj zúčastnil aj anglický kráľ Jakub I.

V 18. storočí vzniklo mnoho návrhov ponoriek, v roku 1727 ich len v Anglicku bolo patentovaných až 14. Nathaniel Symons ako prvý navrhol pre ponor a spätné vynorenie použiť nádrže na bokoch ponorky, ktoré by sa naplnili vodou a pre vynorenie by sa voda z nich opäť vytláčala za pomoci špeciálnych tyčí. Išlo o predchodcu dodnes používaných balastných nádrží ponoriek.

prvé vojnové obete

Prvého použitia vo vojne sa dočkala ponorka Turtle, čiže Korytnačka, ktorú v roku 1775 zostrojil študent Yale University David Bushnell.