reč je, samozrejme, o vláknach, ktoré sa starí Číňania naučili spojiť do hárku, na ktorý sa dá písať, do ktorého sa dá všeličo zabaliť a ktorý má podľa istých zdrojov vyše dvadsaťtisíc rozličných spôsobov využitia. Ak držíte v ruke tlačené číslo časopisu, tak je to jeden z nich.

Náš priateľ pračlovek sa pri odovzdávaní správ a ich uchovávaní uspokojil s ústnym podaním, prípadne s obrázkom na stene jaskyne. Staroveké civilizácie ako Sumeri, Babylončania, Egypťania a mnohí ďalší boli však vysoko organizovanými spoločenstvami, ktoré potrebovali pre svoje fungovanie záznamy. Každá civilizácia tento problém riešila tým, čo mala poruke. Sumeri, Asýrčania a ďalšie civilizácie okolo Eufratu a Tigrisu mali ako najdostupnejší materiál hlinu. Kočovné civilizácie pastierov, ktorí sa naučili spracúvať kože, sa ich časom naučili vypracovať tak dokonale, že sa na ne dalo písať. Zrodil sa pergamen.

trstinový papier

Egypťania, ktorí mali v nílskej delte veľké množstvo trstiny, sa časom naučili, ako z nej vyrobiť materiál na písanie. Trojhranné steblá šachoru papyrusového sa najprv zbavili vonkajšej zelenej vrstvy. Vnútorná biela dreň sa následne rozrezala na polovice, ktoré sa namáčali počas niekoľkých dní vo vode. Čím dlhšie sa namáčali, tým tmavší bol potom výsledný papyrus. Namočené polovice sa následne poukladali tesne vedľa seba alebo s malým presahom cez seba. Na ne sa priečne položila ďalšia vrstva. Vrstiev mohlo byť aj viac, ale väčšinou stačili dve. Vrstvy sa k sebe stlačili v lise, takže sa spojili, držali pohromade a dali sa ohýbať bez rizika, že by sa poškodili. Jednotlivé listy sa k sebe lepili, aby vznikol zvitok požadovanej dĺžky. 

„Papier je jednou z najčastejšie recyklovaných látok na Zemi. “

Napriek tomu, že bol papyrus praktickejší ako hlinené či drevené doštičky, jeho výroba bola náročná, a tak bol aj veľmi drahý. Okolo desiateho storočia, s príchodom papiera do oblastí Blízkeho východu, jeho výroba zanikla. Obnovená bola až v moderných časoch čisto ako výroba suvenírov pre turistov.

bratranci podľa mena

Papyrus dal však meno vynálezu, ktorý sa objavil v starovekej Číne už v druhom storočí pred naším letopočtom. Aj keď sa vynález papiera pripisuje dvornému eunuchovi Cai Lunovi v roku 105 nášho letopočtu, nedávno nájdené fragmenty mapy, pochádzajúcej zrejme z obdobia rokov 179 – 141 pred naším letopočtom ukazujú, že vynález papiera je ešte o niekoľko storočí starší, než sme si donedávna mysleli.

kaša z čohokoľvek

Na výrobu papiera možno použiť prakticky akúkoľvek vec, ktorá obsahuje vlákna. Na rozdiel od papyrusu sa zdroj vlákien najprv rozomelie a varí tak, aby sa vlákna uvoľnili. Potom je potrebné uvarenú kašu mechanicky „zbiť“, aby sa vlákna ešte lepšie od seba oddelili. Následne sa vláknina umiestni na sito, na ktorom sa zbaví väčšiny vody.