prvé telefóny spájali napevno dve miesta. Bohatý obchodník mal napríklad telefóny vo svojom dome a vo svojom obchode v meste. Tie boli spojené priamo, takže ste mohli volať len z jedného na druhý. Rovnako sa spočiatku spájali viaceré miesta. 

Aby ste pre spojenie mali elektrinu, ktorá ho umožňovala, museli byť telefóny vybavené batériami. Tie boli spočiatku poriadne veľké, takže aby nezavadzali, umiestňovali sa do skrinky, ktorá ležala schovaná niekde pod stolíkom, na ktorom stál telefón. 

Prvé telefóny mali rôzne druhy mikrofónov. Väčšinou išlo o nejaký druh membrány, často z tenkej vypracovanej kože, na ktorej bola pripojená ihla pohybujúca sa v strede cievky. Chvenie membrány sa tak v cievke pomocou elektromagnetickej indukcie menilo na elektrický prúd, ktorý menil svoju intenzitu podľa intenzity zvuku dopadajúceho na membránu. Nevýhodou prvých mikrofónov bola ich slabá citlivosť a veľmi slabý a nevyvážený signál. Rovnako problematická bola ich poloha, museli byť umiestnené vertikálne. Vďaka tomu sa rozšírili telefónne prístroje, zvané aj svietnikové. Poznáme ich z filmov. Mikrofón na stojane v tvare podobnom svietniku a slúchadlo zavesené zboku na háčiku. 

Až Thomas Edison prišiel s návrhom mikrofónu, ktorý významne zlepšil zvuk pri telefonovaní a navyše umožnil spojiť slúchadlo s mikrofónom do jedného celku. Edison umiestnil medzi dve tenké kovové membrány malé zrniečka čistého uhlíka. Keď na mikrofón dopadajú zvukové vlny, teda väčšinou ľudský hlas, membrána stlačí zrniečka uhlíka k sebe, a tak zníži ich elektrický odpor. Keďže cez membránu a zrniečka preteká jednosmerný elektrický prúd, zmena odporu zrniečok tento prúd moduluje.