ešte dva roky sa čakalo, či sa neobjaví ďalší „Ali“. Neobjavil sa. A tak mohla Svetová zdravotnícka organizácia 26. októbra 1979 slávnostne vyhlásiť, že jedna z najväčších pohrôm v histórii ľudstva, pravé kiahne, už nebude viac hrozbou. Toto ochorenie bolo úplne vyhladené. Odborne sa tomuto stavu hovorí eradikácia.
O možnosti eradikácie kiahní sníval už Edward Jenner, vynálezca prvej vakcíny. Ešte v roku 1801, päť rokov po tom, čo prvýkrát aplikoval vakcínu malému Jamesovi Phippsovi, napísal: „Dnes je už úplne prípustné prijať rozhodnutie, že zničenie kiahní, najhroznejšieho z utrpení ľudského rodu, musí byť tým konečným výsledkom nášho snaženia.“
V tom čase to bola len vízia, do jej naplnenia chýbalo ešte celých 178 rokov. Pravé kiahne však na takú víziu oprávňovali. Oproti mnohým iným epidemickým ochoreniam mali viacero „výhod“. Prvou bolo, že ochorenie bolo jasne rozoznateľné. Vyrážky boli viditeľné a pre toto ochorenie charakteristické. Navyše, čas medzi infikovaním a objavením sa prvých príznakov bol pomerne krátky, takže nebolo až také zložité vystopovať všetky predchádzajúce kontakty chorého človeka. Ďalšou „výhodou“ bolo, že kiahne sa prenášali len z človeka na človeka. Na ich prenose sa nezúčastňoval žiadny iný prenášač. Neprenášali ich potkany a blchy, ako v prípade moru, ani komáre, ako je to v prípade malárie a ani vši, ktoré prenášajú škvrnitý týfus. Rovnako dôležité bolo, že vakcinácia proti kiahňam bola vysoko efektívna, a preto bolo možné imunizovať veľké skupiny ľudí v pomerne krátkom čase.
Stačilo teda jediné: vakcinovať všetkých, ktorí ochoreli a tiež všetkých tých, ktorí s týmito chorými prišli do styku. Takto napísané to vyzerá jednoducho. Avšak, keď v roku 1959 prijala Svetová zdravotnícka organizácia svoje prvé rozhodnutie o eradikácii kiahní, žili na celom svete celkovo tri miliardy ľudí. Z toho jedna tretina žila v endemických krajinách, t.j. v tých štátoch, kde toto ochorenie stabilne „kolovalo“ medzi obyvateľmi a nepotrebovalo „prísun“ infekcie zvonka. Je síce pravda, že v tom čase už boli kiahne eradikované v celej Európe a Severnej Amerike, ale ani krajiny v tejto zóne sa nemohli cítiť bezpečne. Stačil jeden infikovaný cestovateľ a epidémia mohla prepuknúť prakticky kdekoľvek.
„Eradikačná kampaň sa rozbiehala len pomaly. Nebolo sa ani čomu čudovať.“
Ako príklad môže slúžiť posledná európska epidémia. Tá prepukla v bývalej Juhoslávii v roku 1972. Kiahne priniesol do svojej dediny v Kosove moslimský pútnik Ljatiff Muzza. Cestou z Mekky strávil pár dní v Iraku, kde sa pravdepodobne kiahňami nainfikoval. Domov sa vrátil v polovici februára 1972. Prvou obeťou sa stal tridsaťročný učiteľ, ktorý zomrel začiatkom marca. Krátko nato bolo v Kosove už 140 chorých – a prepukla panika. V celej oblasti bol vyhlásený vojnový stav, cesty boli zablokované, zakázané boli všetky spoločenské podujatia, vydal sa zákaz vycestovania. Hotely boli zabraté pre potreby karantény pre desaťtisíc možných obetí – ľudí, ktorí prišli alebo mohli prísť do kontaktu s infikovanými osobami.
S pomocou Svetovej zdravotníckej organizácie bola „revakcinovaná“ prakticky celá populácia Juhoslávie. Takmer 18 miliónov ľudí. Vďaka týmto drastickým opatreniam sa epidémia nerozšírila. Ochorelo „len“ 175 ľudí. Tridsaťpäť z nich zomrelo.
Brazília, Indonézia, India
Vráťme sa však o desať rokov späť, do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Eradikačná kampaň sa rozbiehala len pomaly. Nebolo sa ani čomu čudovať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.