V máji 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ. Bol to veľký okamih a po rokoch mečiarovského marazmu sme sa ocitli v tomto elitnom klube. Aj napriek nesporným výhodám členstva sa u nás stále nájde veľa euroskeptikov.
Slovensko je devätnásť rokov súčasťou Európskej únie. Ako sme prispeli k bu-dovaniu spoločného európskeho domu a ako európsky dom zmenil naše fungo-vanie?
vstup Slovenska do Európskej únie bol napevno spätý s porážkou mečiarizmu vo voľbách 1998. Slovensko sa vtedy rozhodovalo medzi cestou s osudom Bieloruska a namáhavou úlohou vrátiť sa k právnemu štátu a trhovej ekonomike.
Páni Mečiar, Slota a Ľupták vtedy urobili všetko pre bieloruskú cestu – zmenou volebného zákona sa snažili zmanipulovať voľby, pozvaním cynických celebrít typu Claudia Schiffer či Gérard Depardieu vytvárali dojem prijateľnosti pre svet, zneužitím STV, SRo a Rádia Koliba (pod vedením pána Kubiša, Rezníka a pani Beňovej) ohlupovali verejnosť lžami o opozícii, v boji s prezidentom Kováčom použili únos jeho syna a napokon prišlo aj ku vražde dôležitého svedka. Napriek tomuto všetkému pre-hrali a Slovensko vykročilo na Západ. Vtedajšie vzopätie opozičných politických strán, občianskeho sektora, umelcov, osobností a súkromných médií je právom historickou chvíľou tejto krajiny.
Odvtedy je Slovensko súčasťou slobodného Západu (až dnes, po devätnástich rokoch, je toto ukotvenie vinou Smeru a fašistov znovu otázkou). Akých devätnásť rokov to bolo a ako nás zmenili?
V prvom rade – stále sme sa nezbavili nárokovej mentality. EÚ stále chápeme ako niečo mimo nás, čo nám nemá príliš hovoriť do našich vecí, ale čo nám má čo najviac finančne pomáhať. Eurofondy nechápeme ako naše spoločné zdroje, o ktoré sa máme efektívne starať, ale skôr ako nejaký dar, ktorý nám umožňuje osobne zbohatnúť. Aj diskusia o Pláne obnovy to potvrdila – príliš málo sme hovorili o cieľoch, efektivite a samotnom zmysle tohto plánu a príliš veľa o tom, ako ho celý minúť. A takto je to prakticky v každej oblasti – poľnohospodári neriešia zmysel či reformu európskych dotácií, ale ich zákonnú či kriminálnu distribúciu, veľmi podobne to bolo dlhé roky v oblasti informatizácie, dopravy či ekológie. Povedané stručne – EÚ dodnes nechápeme ako náš spoločný dom, ktorý chceme zveľaďovať, ale skôr ako bruselské vrece peňazí, ktoré chceme stroviť.
Andrej Bán1. mája 2004 sme sa stali súčasťou Európskej únie. Na Brusel sa nadávalo, niektorí Brusel nekriticky obhajovali, ďalší vďaka možnosti dostať sa k bruselským peniazom boli ticho a zúčastňovali sa eurorabovačky.
Vznik a postupné rozširovanie EÚ pritom nikdy nebolo výsostne ekonomickým ale-bo hospodárskym projektom. V skutočnosti to bol vždy primárne politický projekt, v ktorom hral obchod dôležitú, ale nie najdôležitejšiu úlohu. Aj rozširovanie EÚ o štáty strednej a východnej Európy bolo motivované predovšetkým politicky. Ešte presnejšie by dokonca bolo hovoriť o motivácii medicínskej – v podstate išlo o zacelenie obrovskej jazvy, ktorú po sebe zanechala Stalinova železná opona.
Z hľadiska EÚ išlo o prirodzený krok, z hľadiska štátov ako Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko, Litva, Lotyšsko a Estónsko išlo dokonca o životne dôležitý krok. Ale nie všetci sme si to uvedomovali. Čarnogurského idea samostatnej stoličky či hviezdičky sa u nás začala realizovať do značnej miery práve tak, ako sa dalo v našich pomeroch očakávať. Namiesto rozumného premýšľania o optimálnej podobe Únie sme k debate prispievali najmä tým, čo sme vždy vedeli najlepšie – nadávaním na iných. Akurát sme namiesto Prahy nadávali na Brusel.
Samozrejme, nenadávali
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
