Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pribudol manažment, ubudli športovci

.peter Matuška .témy

Nejde o góly, body ani sekundy. Chápali to už starí Gréci, volali to familiárne kalokagatia. Zjednodušene: harmonický súlad fyzickej a duševnej stránky človeka. Čo si tak spomínam, ani po revolúcii, ktorá mohla byť možno menej harmonická a viac fyzická, sme stále nepochopili, čo vedeli už v antike.

priznávam, že pri zadaní úlohy „napíš, ako sa zmenil šport po novembri 1989“ som sa až nečakane veľa narozmýšľal. Myslel som si, že to bude ľahšie. Veď každý vie, že sa zmenil. Tak ako všetko. Ale teraz k tomu skús dodať „chvalabohu“ alebo „bohužiaľ“. Nezískate si kamarátov ani medzi spomienkovými optimistami, ani medzi modernými pesimistami. Ale jedno zostalo – zábava by to mala byť stále, tak to skúsme aspoň trocha zábavne.

poslušní reprezentovali

Zdalo by sa, že isté výhody športovci za komunizmu (zostaňme pri tomto zjednodušenom termíne) mali. Ale keď si to pozrieme s odstupom, mali ich také, ako všetci ostatní lojálni prívrženci režimu. Dali by sa tu menovať prípady, príklady, porovnania, ale na to by nestačil tento papier. Zvlášť, keď máte všetku svetovú múdrosť v telefóne, ktorý je múdrejší ako vy a nájdete si o tom informácie, kedy a kde chcete. Mnohí skončili v lepšom prípade v uránových baniach. Tí ešte šťastnejší vymenili futbalové, hokejové a iné družstvá za jednotné roľnícke. Preteky atletické za závody strojárske, chemické, potravinárske. Iste, bola elita, ktorá sa v týchto štátnych podnikoch ukázala asi tak dvakrát mesačne, keď sa zastavila na besedu, po zálohu a výplatu. A poslušne a vzorne reprezentovala. Ale určite nie všetci zostali celý život v žiarach umelých osvetlení. 

zátopek utekal, Gagarin odletel

Krátko spomeňme len „prípad Zátopek“. Ten pred režimom doslova utekal. Dlho a ďaleko, od 5000 metrov až po maratón. Ale nestačilo mu ani 42 kilometrov a 195 metrov. Keď sa dostal cez čiaru (nie cieľovú, ale súdružskú), tak si sám dal radšej dobrovoľný dištanc. A veľa športovcov tým režimom preplávalo. Preskákalo cez prekážky, nejako ho obehlo, prižmúrilo oko pri streľbe, koplo do autu alebo ho niekam hodilo. Najradšej za hlavu. Aj o prvom kozmonautovi Jurijovi Gagarinovi koluje taká malá športová anekdota. Vraj 20 rokov radšej trénoval, drel, nepil, nefajčil, držal diétu, len aby mohol aspoň na pár minút zdrhnúť komunistom. A potom zostal smutný, že z vesmíru nedopadol niekde inde, ale zasa len naspäť do Sovietskeho zväzu...

8. júl 1950 Bratislava: Emil Zátopek na čele pretekárov v behu na 10 000 m počas ľahkoatletického stretnutia ČSR – Maďarsko. Bol prvým človekom na svete, ktorý zabehol 10 km pod 29 minút a 20 km pod jednu hodinu.JOZEF TESLÍK/ZAS/VTEDY/TASR8. júl 1950 Bratislava: Emil Zátopek na čele pretekárov v behu na 10 000 m počas ľahkoatletického stretnutia ČSR – Maďarsko. Bol prvým človekom na svete, ktorý zabehol 10 km pod 29 minút a 20 km pod jednu hodinu.

Slovenský šport utrpel v krátkom čase, v podstate v priebehu rokov 1989 – 1992, takú malú rodinnú drámu. Možno aj z toho ochorel na schizofréniu. Najprv sa lúčil s podporou socialistického otecka a o 4 roky s českým bratom. Funkcionári (čo už je samo osebe otrasné slovo), zostali väčšinou tam, kde roky sedeli, postávali, fajčili a kritizovali. Začali pribúdať manažéri, kondiční, výživoví a iní poradcovia, zahraniční špecialisti. Začal sa boj o sponzorov, dotácie, podporu mafiánov. A rodičov. Kluby začali zisťovať, že už nie sú v Telovýchovnej jednote a ak chcú prežiť, treba makať aj inde ako na ihrisku. Bolo a je to stále pestré, ale rozdiel je len v tom, že vtedy išlo o koruny a teraz ide o eurá.

pribudli manažéri, vymreli športovci

Lenže, vtipné je, že funkcií začalo pribúdať a športovcov ubúdať. Pre krátke a jednoduché porovnanie si zoberme len špičku. Olympionikov, ktorí nerastú pri ceste na stromoch. Na posledných „federálnych“ olympijských hrách v Barcelone bolo v roku 1992 v československej výprave 68 športovcov. Pár olympijských cyklov sme ešte žili z „federálno-socialistickej“ slávy (v Sydney 2000 bolo maximum: 108 slovenských športovcov). No a pred dvoma rokmi v Tokiu ste si mohli pozrieť v televízii 41 samostatných Slovákov s rúškami. Takže jasné, November 89 zmenil český i slovenský šport, ale čo si budeme nahovárať. Odmyslime si štátom riadený doping. Súdruhovia, ktorí doma a po svete machrujú cudzími úspechmi, sa stále odmyslieť nedajú. 

Možno sa pri tomto niekto zasmial tým gogoľovským smiechom cez slzy. Ale ja som otrávený z toho, že si musím teraz spomínať na komentár, ktorý som písal ešte po OH 2004 v Aténach. Mohol by som ho skopírovať a iba zmeniť mená. Vtedy to bolo niečo, akože pokiaľ sa strieborný medailista v džude Dodo Krnáč bude musieť váľať po plesnivých žinenkách, bude to striebro vždy len náhoda. Keď bude musieť Martina Moravcová utekať do USA, aby našla 50-metrový bazén, nebude slovenské plávanie v pohode a deti spejú k tomu, aby sa topili. A že štvorkajak by už nemusel trénovať v zákrute rieky Nitra, bez možnosti zmerať si oficiálny čas a robiť si majstrovstvá SR a olympijské kvalifikácie v českých Račiciach. Lebo potom môžeme len pozerať na konkurenciu a dúfať. Odvtedy sa posunulo len veľmi málo. Nechcel som sa až takto vytočiť, ale čím ďalej to píšem, tým je to horšie, takže musím končiť!     

P.S.: Pokým toto moje bezvýznamné písanie niekto prečíta a pochopí, ubudne na Slovensku minimálne jeden športovec. Ale možno pribudne aspoň jeden funkcionár, nech sa počty vyrovnajú.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite