viete, prečo vnímame nebo ako modré a lúku ako zelenú? Nie preto, že také sú. To, čo vnímame ako konkrétnu farbu, je v skutočnosti len preloženie istej frekvencie do reči farieb a prekladateľom je výlučne ľudský mozog. Nebyť mozgu, svet by stratil farby, takže lúka a nebo by sa líšili len frekvenciami. Svetu by to vôbec neprekážalo, a keďže by neexistoval mozog, neprekážalo by to ani tomu, čo by bez takto fungujúceho mozgu ostalo z človeka.

Podobne je to so zvukmi. Nie je to tak, že Beethovenova symfónia je krajší zvuk než škrípanie zubov. Oboje sú rovnako „pekné“ vibrácie vzduchu, to len mozog prekladá jedno do vnemu krásy a druhé do vnemu nepríjemnosti. Nebyť mozgu, svet by stratil hudbu a všetko by ostalo len pri rôznych frekvenciách. Ale svetu by to znovu vôbec neprekážalo, rovnako ako človeku bez takto fungujúceho mozgu.

Vyzerá to teda tak, že mozog spoluvytvára svet, v ktorom žijeme. Nevytvára vôbec okolitý svet, jeho frekvencie, energie a sily, ale rozhoduje o tom, ako ich vnímame. Mení napríklad frekvencie na farby a zvuky a potom bez nášho súhlasu rozhoduje, ktoré sa nám páčia a ktoré nie. V tomto zmysle platí tvrdenie „ja rovná sa mozog“.

Mimochodom, samotná zmena frekvencií na vnem farby či zvuku je stále tajomstvom. Už vieme, že vibrujúci vzduch prejde cez ušný zvukovod, tam rozvibruje bubienok, ten rozvibruje maličké kostičky, tie rozvibrujú tekutinu, tá rozvibruje ďalšie časti sluchového reťazca, až napokon vzniknú elektrické signály – a my počujeme tóny Osudovej. Ale akým spôsobom sa vibrujúci vzduch, chemická reakcia či elektrický signál stane ľudským vnemom krásnej hudby, ostáva skryté.

„Ak by sme vypli všetky centrá mozgu, čo by z povahy, svedomia či vkusu daného človeka zostalo? Čo by ostalo z duše?“

Ešte zaujímavejšia je otázka, či ja rovná sa