je až neuveriteľné, ako ľahko sa časť konzervatívnych médií a osobností zmierilo s faktom, že podpora rodín je finačne nekrytá a že prešla do druhého čítania len vďaka fašistom. Opakuje sa to tak často, že namieste je zovšeobecnenie – pre časť slovenských katolíkov nie je dôležité, s kým dosiahnu svoje ciele. Iróniou osudu je, že väčšinou im zbratanie sa s falošným spojencom ublíži, a ani ciele nezostanú naplnené. Mečiar zdiskreditoval kardinála Korca, Kuffa poškodil Vladimíra Palka, Procházka urobil  takmer z  celého konzervatívneho prostredia vlastnú handru, a podpora Šefčoviča ublížila povesti samotného vedenia katolíckej cirkvi. Napriek tomu prichádza ďalší pokus.

Igor Matovič sa už totiž rozhodol. Pred minulými voľbami uchopil tému korupcie, a vyhral, no aj on už vie, že na ďalšie voľby to nebude stačiť. Pád OĽaNO z dvadsaťpäť percent na menej ako desať a úplný prepad dôveryhodnosti samotného jeho predsedu vyzerá nezvratný. A tak Igor Matovič urobil otočku, ktorá sa zdá šialená – za nepriateľov si zvolil liberálov, progresívcov a prezidentku a za spojencov si vybral fašistov. Ale nie je to šialené. Ide o chladné a logické pokračovanie konania, v ktorom nie je dôležitý obsah, korektnosť k partnerom, ani základný civilizačný rámec, ale výlučne percentá.

komunisti a neonacisti

Obsah a korektnosť by u Matoviča hľadal či očakával len málokto, ale dobrovoľné opustenie civilizovanej spoločnosti a otvorená spolupráca s fašistickými barbarmi predsa len mnohých prekvapila. Je to však voči Matovičovi spravodlivé? Je na Slovensku jediný, kto niečo také