Je to už dávny postreh, že Rusko vo svojej územnej expanzii nevie, kde sa zastaviť. Čo je príčinou? Čo z toho vyplýva pre susedov? A čo pre Rusov samotných? Dokáže si ruský národ vytvoriť stabilný ústavný základ pre slobodu?
„Po mnoho staletí existuje takový ruský problém. Rusko přesně neví, kde začíná a kde končí. I když je to největší země světa, má pocit, že je taková trochu malá a že ji ohrožují i nepatrní sousedé,“ povedal v roku 2008 Václav Havel.
citát bývalého československého prezidenta je presný – Rusko žije neustálym pocitom ohrozenia a malosti. Pri pohľade na mapu a jadrový arzenál to vyzerá ako paradox, ale žiaden paradox to nie je. Pocit Ruska je oprávnený.
V osobných ľudských príbehoch rovnako ako vo veľkých dejinách štátov a civilizácií existujú dva druhy autority. Buď máme autoritu, danú najmä našimi hodnotami, obsahom a výsledkami, alebo máme autoritu danú najmä strachom iných z našej sily a veľkosti. To prvé je stabilné, a ovocím je prirodzené sebavedomie a priateľský svet, to druhé je nutné neustále vynucovať, a ovocím je agresia a strach – strach okolia, ale aj večný strach agresora.
To prvé je civilizácia, to druhé je barbarstvo.
Keď si človek skúsi spomenúť na Rusov, ktorí významným spôsobom obohatili ľudstvo ako celok, s miernym prekvapením zistí, že ich je oveľa menej, než by sa od takej veľkej krajiny s takým veľkým množstvom obyvateľov dalo očakávať. Prečo je to tak? Keď vynecháme rasistické teórie, ktoré by Rusom prisudzovali menšie schopnosti ako iným národom, potom je asi rozumné hľadať odpoveď buď v duchovno-kultúrnych, alebo v organizačno-politických odlišnostiach.
O odlišnej a zvonku ťažko pochopiteľnej ruskej duši sa toho narozprávalo – v minulosti dávnejšej, nedávnejšej, aj celkom nedávnej – viac než dosť. Otázkou je, či je táto ruská duša príčinou, alebo dôsledkom spôsobu, akým sú v Rusku organizované veci verejné.
PHOTO 12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESHeroický amalgám – minulosť ruských bohatierov sa mieša s cárskym dedičstvom generála Suvorova a revolučného vojvodcu Čapajeva z doby občianskej vojny. Revolúcia a starý režim v jednote výzvy Veľ kej vlasteneckej vojny.
Veci verejné sú v Rusku organizované ako veci súkromné. V autokracii je všetko viac či menej (a skôr viac) majetkom panovníka. Ruské slovo samoderžavie – označujúce absolutistickú moc cára – nie je, koniec koncov, ničím iným, ako doslovným prekladom gréckeho slova autokracia. A samoderžavie v Rusku sa rozhodne neskončilo zavraždením cára a jeho rodiny boľševikmi. Lenin aj Stalin sa stali cármi priam ikonickými, aj keď Lenin si to – zrejme aj vzhľadom na pokročilé štádium syfilisu – príliš neužil.
Ruskú dušu charakterizujú asi najvýraznejšie dve
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
