vlaňajší prelom jari a leta bol podivný. Sedeli sme s rodinou v máji pri tajchu s rúškami na ústach, a tie sme si dali dole len pred vstupom do vody. Deky podobne postihnutých tajchomilov boli rozmiestnené v opatrnej vzdialenosti od seba. Lenže zvuk sa po vode nesie, tak kým som plávala v „tekutom ľade“, doliehali ku mne útržky rozhovorov. „Nie je to také zlé, nemuselo by sa to už úplne vrátiť do normálu,“ začula som z ktorejsi strany. Až ma striaslo, a nie od vody.
Medzitým už také hlasy počuť čoraz menej. Ľudia prestali „nenormál“ pokladať za príjemne bizarnú rekreáciu, pandémie a nenormálu majú plné zuby – našťastie. Vôľa bojovať a normálne žiť je základom pudu sebazáchovy.
Ale ako sa do toho normálu vrátime? Bude to už toto leto?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.