politici aj bežní ľudia často porovnávajú štátny rozpočet s rodinným rozpočtom. Rozdiel je v tom, že ak o príjem príde rodina, tak prvé, čo urobí, je, že začne obmedzovať svoje výdavky. V čom je štátny rozpočet odlišný od rodinného?

Ľudovít Ódor: Štát je tu na to, aby pomáhal ekonomike, keď je v kríze, a aby šetril, keď sa darí. Robí to najmä kvôli tomu, aby ľudia mohli mať prirodzený vývoj príjmu. To znamená, že ak prídu o prácu, môžu sa spoľahnúť na to, že štát im poskytne dostatok peňazí. Či už  poistením v nezamestnanosti, alebo  inými dávkami. V dobrých časoch štát musí šetriť, aby pomáhal ľuďom, keď sú zlé časy. To je základný rozdiel.

slovenská republika existuje tridsať rokov. Podľa tejto optiky sme však nikdy nežili dobré časy, lebo tu nikto nešetril tak masívne, aby sme sa dostali aspoň na vyrovnaný, nieto ešte prebytkový rozpočet...

Ján Oravec: Od roku 2011 máme zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Ukazuje sa však, že niektoré mechanizmy, ktoré sú dôležité, v nej chýbajú. O tom je novela tohto zákona, ktorá zavádza výdavkové limity. Je jasné, že demokratický politický systém automaticky motivuje na nafukovanie rozpočtov a výdavkov. Pokiaľ chceme žiť v krajine, ktorá bude mať udržateľnú ekonomiku a udržateľné verejné financie, tak tie mechanizmy, ktoré používame na dosiahnutie tohto cieľa, nie sú dostatočné a je potrebné ich posilniť.

aby sme sa vrátili k pôvodnej otázke, tak bežná rodina sa pozerá na to, čo si môže dovoliť a v prípade, že rodina príde o príjem, tak si nekúpi nové TV, aby sa jej v nezamestnanosti lepšie pozeral Netflix. 

Ľuboš Jančík: Vidím paralelu medzi rodinným rozpočtom a štátnym rozpočtom. Hovorí sa, že rodinný rozpočet by tiež mal mať vytvorenú rezervu na šesť alebo deväť mesiacov. Rovnako v štátnom rozpočte. Aby sme v zlých časoch mohli ekonomike pomáhať. Vytvoriť si vankúš je podstatou zákona rozpočtovej zodpovednosti. Dlhová brzda je iba jeden pilier. Ten druhý sú výdavkové limity, ďalej transparentné hospodárenie a pravidlá pre hospodárenie samospráv. Kľúčový prvok – výdavkové limity – v dlhovej brzde chýba. Keby sme ich schválili už v roku 2012, tak by sme nemali pred krízou dlh 49 percent, ale menej ako 40 percent.