Ozveny z roku 1989 sú neúprosné. Kto si pamätá Miloša Jakeša a jeho oprávnený pocit, že beh dejín ho odmrštil nabok (zaslúžene, i keď to si on nepriznal), ten vidí isté paralely. Záverečná.
Minulé,dni sa podobali na jednu z nudnejších etáp cyklistických pretekov. Vyčkávacia taktika tímov bola dopredu jasná a všetci ju dôsledne dodržiavali. Lenže aj nudné etapy vedia byť dôležité. Niekedy dokonca rozhodujúce. Ako dnes.
pokojné tempo vývoja vládnej krízy diktoval Richard Sulík. On a jeho neveľký tím išli presne podľa predpokladov. Ich plán bol verejne známy a úplne správny, takže na ňom nepotrebovali nič meniť. A všetko ostatné sa odvíjalo od tohto plánu.
JAROSLAV NOVÁK/TASR13. január 2021 Bratislava: Minister životného prostredia Ján Budaj. Minulý týždeň bol poverený, aby spolu s Eduardom Hegerom rokovali so zvyšnými stranami koalície o ďalšom postupe. Richard Sulík oznámil, že kým Igor Matovič nepodá demisiu, SaS sa na žiadnych rokovaniach nezúčastní.
Hlavným výsledkom bola pomerne smiešne vyzerajúca vedúca skupinka. Heger a Doležal sa trápia na troch bicykloch naraz, Naď a Remišová idú každý na dvoch a majú pri tom zaradené veľmi ľahké prevody, takže napriek hektickému šliapaniu do pedálov idú stále rovnako pomaly. Ťarbavý pohyb priveľkého množstva bicyklov vedeného primalým počtom jazdcov však priniesol zdanlivo nečakané, v skutočnosti však celkom zákonité oživenie. O slovo sa prihlásil večný kráľ nevydarených únikov – Ján Budaj.
O čo všetko sa už Budaj za posledných tridsať rokov pokúšal a čo všetko nedosiahol, to je materiál na samostatný článok, skôr seriál. Potenciál, ktorý získal v roku 1989 (marketingovo najsilnejšia zostala tá čiapka, ale ani Budaj samotný nebol márny) zničil už v prvej polovici roku 1990 – a odvtedy sa ho snaží obnoviť prekrúcaním histórie. A keďže Budajovo zlyhanie bolo obrovské, prekrúcanie histórie musí byť rovnako veľké.
Falšovanie dejín je na Slovensku vcelku uznávaná akademická disciplína a Budaj je v nej napriek svojmu amatérstvu pomerne úspešný – to znamená, že sa ešte stále nájde dosť ľudí, ktorí mu veria. Do karát mu hrajú dve veci: naša mimoriadne slabá pamäť a jeho relatívne hlboký hlas. Vety hovorené nie príliš freneticky a dostatočne hlbokým hlasom sú u nás považované za prejav rozvážnej noblesy. V krajine bez šľachtickej tradície je to vcelku prirodzené, keďže nemáme veľmi s čím porovnávať.
Aj keď, keby sme chceli, skutočnú noblesu nájdeme aj u nás. Len minulé dni priniesli dva príklady. Ivan Korčok aj Tomáš Valášek sa opäť raz prejavili ako skutoční diplomati. My tu medzi Tatrami a Dunajom si väčšinou myslíme, že základným predpokladom diplomacie je decentná slizkosť, lenže základným predpokladom skutočnej diplomacie sú šľachtické cnosti. Medzi nimi aj formálna slušnosť, ale najmä osobná odvaha, úcta k pravde, jednoznačné rozoznávanie hodnôt a schopnosť povedať správne veci v správnej chvíli. Korčok aj Valášek to minulý týždeň predviedli síce stručne, ale úplne jasne.
Aby sme však neupadli do prílišného optimizmu, títo dvaja už z pretekov odstúpili a v pelotóne zostali väčšinou nie šľachtici, skôr za šľachticov sa vydávajúci žobráci (z nemčiny sme pre označenie takýchto ľudí prevzali vcelku výstižný názov hochštapler). A čo sa ich vzťahu k pravde týka, tempo zrejme bude nejaký čas udávať práve Ján Budaj. Ten v rozhovore pre Denník N povedal: „Stojím za Igorom Matovičom, lebo stojím za pravdou.” Táto priam novozákonne znejúca veta je esenciou Budajovho videnia sveta. A hoci to neznamená, že zvyšku rozhovoru netreba venovať pozornosť, kvôli verejnému zdraviu viac citovať nebudeme. Len konštatujeme, že táto vládna kríza nám dáva skvelú možnosť sledovať udalosti v priamom prenose a zaroveň počúvať alebo čítať Budajove interpretácie. Mimochodom, ukazuje to, kde bola pravda vo všetkých jeho kľúčových sporoch – o lustrácie, o Mečiara, o Havla aj o samostatnosť. Ale pozor – nech už si o ňom myslíme čokoľvek, obrazotvornosť sa mu uprieť nedá. A preto rovno priznávame, že bez Budajovho kreatívneho komentovania by bol pohľad na 53-členné obyčajné jadro pelotónu – urputne šliapajúce na mieste s hrdo sklonenými hlavami – iba nudný. Réžia priameho prenosu by nám bez Budaja musela čoraz viac ponúkať pohľad nie na obyčajných cyklistov, ale na okolité hrady a zámky, ktoré sú dnes občas väznicami. To sú zábery, pre ktoré má mimoriadnu slabosť istý Robert Fico, nuž, ale práve pre tohto človeka hádam tieto koaličné preteky neorganizujeme.
BRANISLAV BIBEL/SITA24. marec 2021 Bratislava: Podpredsedníčka vlády a ministerka Veronika Remišová posúva loptičku na stranu Richarda Sulíka a Igora Matoviča a vyzýva ich, aby nehazardovali s dôverou ľudí a nedovolili návrat Roberta Fica a mafie.
Ján Budaj, poctivo sa držiaci zadného kolesa Matovičovho bicykla a chystajúci sa na záverečný šprint (žeby proti Hegerovi, ako už navrhuje politológ Abrahám?) však nepriniesol z hľadiska taktiky nič nové. Len lož o trojkoalícii ako riešení. To isté sa však nedá povedať o Veronike Remišovej. Táto bývalá líderka Matovičovho tímu dnes predvádza úplné taktické krémeše. Dôsledne a opakovane sa silou svojej osobnosti stavia za taktiku svojho nového tímu – a zároveň si ide svoje, celkom proti litere aj duchu tejto taktiky. Byť hviezdou svojho kolektívu, oduševnene vystupovať v ich mene, nechať všetkých spolujazdcov pracovať na seba a zároveň pracovať proti všetkému zásadnému, na čom sa pred etapou aj počas nej dohodli, to má potenciál dokonale zmiasť nielen súperov, ale aj vlastných. A už sa to aj deje. Už uvažujú nad koalíciou bez SaS.
Na jazde Veroniky Remišovej pritom záleží úplne najviac. Pri jasnej a rozumnej taktike Sulíkovho tímu a zjavnej bezmocnosti toho Matovičovho to je práve ona a jej spolujazdci, kto o všetkom rozhodne. A je zrejmé, že ďalšie etapy si už rozhodnutie vyžiadajú. Rovinatý profil sa skončil, ide sa do kopcov.
Strana Za ľudí vznikla z iniciatívy Andreja Kisku, ktorý porazil Fica v prezidentských voľbách, potom ho vyprevadil z kresla premiéra, potom mu neumožnil šéfovať Ústavnému súdu a ešte celú jeho éru označil za mafiánsky štát. Vtedy aj dnes preto čelí strašlivej nactiutŕhačskej kampani. Za ľudí je teda strana zrodená z ťažkého zápasu o pravdu. A dnes je pravda čitateľná rovnako, ako za bývalého prezidenta – táto vládna kríza vznikla po tom, čo predseda vlády nezvládol riadenie krajiny v pandémii, pričom stále znovu urážal koaličných partnerov. A nezabúdajme – keď napokon porušil aj deň predtým dohodnuté memorandum o neútočení, bola to Veronika Remišová a poslanci Za ľudí, kto Matoviča vyzval na odchod. Áno či nie, milá nami volená strana? Ukazovať dnes na Richarda Sulíka a vravieť, že ide o jeho osobný spor s Matovičom, s ktorým Za ľudí nič nemá, je strašne nefér. A je to lož nehodná tejto strany. Dobré riešenie krízy pritom stále existuje – a vedenie a poslanci Za ľudí naň stále majú. Stačí sa vrátiť k identite vlastnej strany.
Pri pohľade na vládnu krízu musíme však spomenúť ešte jeden tím, ktorý podľa niektorých komentátorov a kresťanských osobností výrazne mieša karty a je v podstate kľúčovým hráčom celých pretekov. Ide o tím HRAD PROGRESSIVE, ktorý chce prevziať moc ležiacu na konzervatívnej zemi. Tento tím Zuzany Čaputovej síce vznikol výlučne v hlavách, ktoré v dnešnom koaličnom dianí nerozoznajú bicykel od kolobežky, ale to im nijako nevadí. Pre komentovanie čohokoľvek sa totiž v tomto prostredí ujala už dávnejšie vševysvetľujúca schéma, ktorú si predsa nenecháme pokaziť nejakými podružnými detailmi, ako sú fakty či realita. Pre tento tábor je každý politický zápas bojom konzervativizmu proti peklu. Ale pozor – nejde len o nejakých ideologicky uletených novinárov, hoci aj tí sú hlasno prítomní. Táto skupina je širšia, a nie nevyhnutne bigotná. Netreba zabúdať, že v minulosti boli jej lídri ochotní za žolíkov konzervativizmu a hrádzu proti peklu považovať Kuffu a neskôr Trumpa. A aj to, že dnes ich boj s peklom zvádza Matovičov ansámbel, predsa svedčí o ideovej otvorenosti a aj o pružnosti myslenia, nie?
Vláda Igora Matoviča je vo finále. Bolo to rýchle, strmé a v niečom aj nefér, pretože zvládnuť súčasne pandémiu, potrebné reformy a mafiánsky štát je nadľudská úloha. Nepodarilo sa, škoda. Pán premiér, je to vaša zodpovednosť, ale vďaka za pokus. Teraz sa rozhoduje o novom začiatku – no ak má prísť, nesmie byť vybudovaný na lži. Vážení koaliční politici, myslite na to pri budajovských úvahách o trojkoalícii a skvelom podpredsedovi novej vlády pre korupciu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
