v Písme schopnosť vnímať dobro a zlo skutočností a konania podstatne súvisí s Bohom. Z toho vyplýva, že svedomie človeka nie je autonómne ale „teonómne“ a súvisí s jeho Zákonom či vôľou. Hoci hebrejčina Starého zákona nemá výraz pre abstraktný pojem svedomie, ktorý používa grécke myslenie od 5. stor. pred Kr., neznamená to, že jeho aktivitu nepozná. Činnosť svedomia sa bežne vzťahuje na srdce (lév, leváv), sídlo rozumového poznania, a na obličky (kelajót), sídlo emocionálneho poznania.
Dávidovi, keď bohorovne spočítal ľud, bilo srdce a hovoril Pánovi: „Veľmi som zhrešil tým, čo som urobil.“ (2 Sam 24,10). Podobne mu bilo srdce, keď odrezal časť z plášťa kráľa Šaula (por. 1 Sam 24,6). Pred výčitkami svedomia ho varuje Abigail, keď chce zabiť jej skúpeho muža Nábala: „nech netrápi môjho pána srdce, že daromne prelial krv“ (1 Sam 25,31). Žalmista ochotne hovorí: Dobrorečiť budem Pánovi, ktorý mi radí, aj v noci ma obličky napomínajú. (Ž 16,7). Na štyroch miestach veriaci Hebrej vníma Pána Boha ako toho, čo skúma srdce a obličky každého človeka (Ž 7,10; Jer 11,20; 17,10; 20,12). Svedomie sa však prejaví už na pozadí prvých biblických stránok: v Adamovi, reprezentantovi všetkých ľudí, sa ozývajú výčitky svedomia po osudnom hriešnom konaní, pred dôsledkami ktorého ho Boh férovo varoval. Po hriechu sa s hanbou skrýval pred Bohom.
Téma .týždňa: Svedomie – perla ľudskosti
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.