Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Pandémiou skúšaní

.týždeň .témy .téma

Slovenské školstvo zažilo v posledných mesiacoch väčšie preoranie pôdy, ako by urobil pluh očakávanej štátnej reformy školstva. Pandémia a zatvorené školy však posadili žiakov do domácich kresiel po celom svete. Mnohé z „reforiem“ pandémiového školstva sa možno zakorenia aj do budúcnosti.

Pandémiou skúšaní
Foto: GLASSHOUSE IMAGES/GETTY IMAGES

OBSAH

Deravé vedomosti, deravá spoločnosť .marína Gálisová
Reforma šokovou terapiou .marianna Sádecká
L

Deravé vedomosti, deravá spoločnosť

.marína Gálisová .témy

Vzdelanie, ale aj jeho bočné efekty – pracovné a sociálne návyky súvisiace s návštevou školy – má byť pre každú civilizovanú spoločnosť vzácnou hodnotou. Ako túto hodnotu chránime v čase pandémie?

podľa správy UNESCO zasiahli pandemické opatrenia vzdelávanie takmer u 1,6 miliardy žiakov zo 190 krajín. Je to až 90 percent celej populácie detí v školopovinnom veku na svete. A tak ako všetky lockdowny, aj tento školský sa najťažšie podpísal na tých najchudobnejších a najmladších. V USA napríklad už dávnejšie prišli na to, že takzvaný prázdninový únik vedomostí sa oveľa výraznejšie prejavuje u detí z horšie hmotne situovaných rodín. Niečo podobné sa dá čakať pri úniku vedomostí počas pandemických opatrení, aj keď tu nejde o prázdniny – pre deti z rodín, ktoré nemajú prístup k vhodnej technike, to však prázdniny, a to nie príjemné, boli: vo Veľkej Británii sa zistilo, že deti z bohatších rodín strávili domácim učením počas pandémie o tretinu viac času ako deti z chudobnejšieho prostredia. Problémom sú hlavne prístup k internetu,  technike aj motivácia.

Na Slovensku sa počas prvej vlny pandémie časť detí dokázala učiť doma – kvalitatívne sa to s bežnou školou nedalo porovnať, keďže učitelia si tiež len zvykali na online výučbu a zo strany ministerstva nedostávali školy v novom režime ktovieakú podporu. Ale to ešte nebolo nič oproti situácii detí z vylúčených komunít. Až 52-tisíc detí sa počas prvej vlny neučilo vôbec, prevažne preto, že prostredie, v ktorom žijú, na to jednoducho nemalo adekvátne vybavenie.

A čo žiaci z tzv. bežne situovaných rodín? Aj tí čelili problémom. Ak má niekto viac detí, rozhodne to neznamená, že má rovnaký počet počítačov. A ak musia rodičia pracovať doma, zároveň riešiť domáce vyučovanie, pomáhať deťom a dozerať na organizáciu ich dňa, je toho skrátka priveľa. Nie každé dieťa má v sebe dostatočnú vnútornú disciplínu a v rámci jednej rodiny sa vyskytujú úplne rôzne typy žiakov a prístupov. 

ANDREA CHU/GETTY IMAGES

Trúfam si odhadnúť, že máloktoré dieťa sa počas prvej vlny nezhoršilo v prospechu, a ak si ho aj udržalo na rovnakej úrovni, určite utrpeli vedomosti. Napokon, sami učitelia mali problém prejsť na vysvetľovanie online, správne dávkovanie záťaže pre žiakov, efektívne skúšanie a chýbal aj základný ľudský pedagogický kontakt. Takže výsledkom prvej vlny v improvizovanej domácej škole bolo aj to, že dnes majú mnohí žiaci výpadky vo vedomostiach. Zároveň prišli o krúžky, veľkú časť záujmovej činnosti a o väčšinu možností stretávať sa organizovane za nejakým vhodným účelom. Myslíte si, že sa namiesto toho negrupujú po obchodných centrách, po parkoch a námestiach? Ste na omyle.

prvá vlna: strach a málo faktov

Školy sa u nás začali zatvárať 10. marca 2020 aj po verejnom tlaku ľudí vyplašených šírením nového koronavírusu, hrozivými správami z Talianska aj z Číny. Bolo to v danom okamihu logické opatrenie. Z veľkej časti ho motivoval strach, ale to neznižuje jeho oprávnenosť. Z rovnako veľkej časti – a možno aj väčšej – ho totiž motivovala racionálna úvaha: keď­že sme o novom víruse nevedeli prakticky nič, len to, že je ničivý, museli sme proti nemu podniknúť doslova čokoľvek zlučiteľné s ľudskými právami a zdravím spoločnosti. Uzavretie škôl za prvej vlny sa uskutočnilo akčne, čo je dobre. Bolo aj účinné? Exaktne to tvrdiť asi nejde, no rozhodne to tak vyzeralo. No z dobrej veci, teda z promptného uzavretia škôl, vznikol jeden nedobrý efekt: viera vo všemocnosť takéhoto opatrenia.

Aj iné krajiny uzatvárali školy a nechávali žiakov doma. Väčšinou však časom prechádzali aspoň k akému-takému skúmaniu dopadu tohto opatrenia na šírenie nového koronavírusu a tiež na spoločnosť. A väčšinou vďaka tomu skúmaniu dospeli k dvom záverom: uzatváranie škôl nie je ako opatrenie proti šíreniu covidu všemocné, ba mnohokrát je zbytočné. Druhý záver: uzatváranie škôl má ďalekosiahle negatívne dopady na spoločnosť – jej prítomnosť i budúcnosť. Takže uzatváranie škôl, ak ho treba uskutočniť, musí byť limitované časovo i priestorovo, a zároveň ho treba vhodne kompenzovať. Tak, aby výsledný efekt nebol pre zdravie spoločnosti kontraproduktívny.

Slovensko malo vlastnú prvú vlnu (ak vôbec nejakú), počas ktorej sme sa striedavo tľapkali po pleci, akí sme výnimoční, a striedavo sme hľadali príčinu tej výnimočne dobrej situácie, neraz až v mystických sférach, namiesto toho, aby sme si realisticky priznali, že za naše komfortné čísla môže najmä nízky cestovný ruch a rázne zatvorenie hraníc. A tak sme si uprostred toho potľapkávania a hľadania nadpozemských príčin pozabudli uvedomiť, že nie sme výnimoční. A nie všetko, čo urobíme, je geniálne. Jednoducho sme mali šťastie, bodka.

Toto sme si však odmietli pripustiť a žili sme v presvedčení, že keď budeme ďalej vytrvalo robiť to, čo sme začali robiť v zime, pandémia nás naďalej zázračne obíde. Z opatrení sa tak stali čarodejné talizmany či škapuliare. Takýmto talizmanom či škapuliarom sa stali aj zatvorené školy. 

DAVID DRAYTON/GETTY IMAGES

Hoci už pár mesiacov po ich uzavretí bolo jasné, že by sa pokojne mohli znovu otvoriť, minimálne sčasti, viera v to, že zatvorené nám pomôžu udržať dobré pandemické čísla, bola silnejšia ako dáta a ich racionálna interpretácia. V tom čase už mnohé krajiny školy otvárali, hoci nemali ani zďaleka také dobré čísla ako my – napríklad Dánsko – , a nijako významne to priebeh pandémie u nich neovplyvnilo.

druhá vlna: školy ako rukojemníci testov?

Prejdime k druhej vlne. K jej úspešnejším častiam treba prirátať to, že školy sa aspoň rozbehli od septembra pomerne úspešne v pandemickom režime. Pohľad na deti a mládež, chodiacich znovu do škôl, bol povzbudivý. Učitelia síce registrovali medzery a vedeli, že ich nebude ľahké riešiť, ale už videli svetlo na konci tunela. Žiaľ, už onedlho tento režim prevalcovala panika zo stúpajúcich čísel. Pritom je dosť zrejmé, že za tieto čísla školy až tak nemohli. Mohli chýbajúce kapacity na trasovanie, neexistujúce protokoly na povinné testovanie všetkých pacientov v zdravotníckych zariadeniach, pravidelné preventívne testy zdravotníkov, neochota ľudí dodržiavať opatrenia, najmä keď ich vnímali ako chaotické a iracionálne.

Keď to už s číslami začalo vyzerať ozaj nedobre, siahlo sa v rámci chaotického boja proti korone po talizmane, škapuliari: po uzavretí škôl. No aspoň jeden dôležitý rozdiel v porovnaní s prvou vlnou tu bol: prišlo uzavretie čiastočné, nie celkové. Predškolské zariadenia aj prvý stupeň základných škôl zostali otvorené, časom sa otvorili aj špeciálne školy. Ako oficiálny dôvod sa uvádza, že pri týchto školách by ponechanie žiakov doma znamenalo, že s nimi musia zostať aj rodičia. A to by znamenalo platenie OČR, plus ekonomické straty pri výpadku pracovníkov. Navyše očividne pandemické riziko vyplývajúce zo žiackych kolektívov nebude také obrovské, keďže sa usúdilo, že riziko finančných škôd by ho teraz prevážilo. Čo sa dá povedať o starších žiakoch? Sú ozaj rizikovejší? Do istej miery áno, ale mladšie deti sa zase dajú ťažšie udržať v zóne odstupu, náročnejšie sa u nich dohliada na R-O-R.

To, že by bolo vhodné znovu otvoriť školy, samozrejme, s dodržaním ochranných opatrení, je určite pravda. Jednak preto, že otvorenie škôl (teraz nehovoríme o internátoch) sa v prvej vlne nepreukázalo ako zhoršujúci faktor pandémie ani v krajinách, ktoré nemali také dobré čísla ako my a školy otvorili. A jednak preto, že držať školy dlhodobo zatvorené je nesmierne náročné a na celú generáciu detí a mládeže má veľmi zlý účinok. Plus, aby sme boli presnejší, socializovanie detí a mládeže sa bez otvorených škôl až tak neredukuje.

Našťastie sa na Slovensku – aj po príklade z Česka – už ozvali hlasy za otvorenie škôl, dokonca aj na koaličnej úrovni. I keď premiér mal pôvodne skôr predstavu, že do lavíc sa pôjde až niekedy po Troch kráľoch – a to by bolo ozaj tragicky neskoro.

Zároveň však Igor Matovič zvolil inú taktiku: prepojil návrat do škôl s podmienkou testovania. Sám to označil za istý návrat ku komunitnému testovaniu – svojmu obľúbenému nápadu, ktorého sa, aspoň načas, vzdal až po dlhom prehováraní. Teraz tento nápad skúša presadiť okľukou, a tak sa žiaci budú možno musieť komunitne testovať aj za svojich rodičov. Prípadne sa komunitne otestujú aj ich rodičia, aby deti vôbec do školy mohli prísť. Zaváňa to niekomu vydieraním? Niekto má dobrý čuch, alebo mu len slúži pamäť a uvedomuje si, že minimálne citové vydieranie je bežnou pracovnou metódou Igora Matoviča.

riziká vyvážme dobrovoľnými opatreniami

Niežeby školská dochádzka nemala v pandémii riziká. Ale dnes už o víruse vieme určite viac ako počas prvej vlny a nie je namieste používať na „hnusobu“ namiesto cielenej jemne kalibrovanej paľby kobercové nálety. Sú regióny, kde by sa deti v školách mohli pokojne učiť už teraz, sú iné, kde by to zrejme podľa čísel nešlo ani po Novom roku. Táto optika mohla platiť už dnes, no my sme sa „prestali hrajuškať na semaforíky“.

Ale predovšetkým sa treba vrátiť k podstate: vzdelanie a sociálne plus pracovné návyky spojené s jeho získavaním v školách sú pre spoločnosť naozaj obrovskou hodnotou. Hodnotou, o ktorú najrýchlejšie prichádzajú tie najzraniteľnejšie skupiny populácie, ale po takých dlhých absenciách pravidelnej školskej dochádzky ju začínajú strácať všetci.

Áno, vzdelanie je taká významná hodnota, že kvôli nej stojí za to riskovať – iste nie životy, ale určité dobrovoľné izolačné kroky pre ohrozenú populáciu. Inými slovami: pusťte deti do škôl, ale vysvetlite ich rodičom, že blízky kontakt so starými rodičmi je teraz absolútne nežiaduci. A sami rodičia by sa toho mali držať tiež. Skúsme to znovu s disciplínou – i keď si to bude vyžadovať, aby spŕška slov z facebookového účtu premiéra na istý čas stíchla. Netreba na to ani celoplošné testovanie, ani celoplošné prikazovanie. Niekto povie, že takú dôveru by do našich občanov už nevkladal. Dovolím si oponovať. V prvej vlne sa veľa dokázalo práve dobrovoľnými krokmi, odhodlaním a rešpektom. V tej druhej by sme tento potenciál občianskej dôvery a spolupráce mali znovu objaviť. Nie je na to neskoro a otvorené školy k tomu môžu prispieť. 

L

Reforma šokovou terapiou

.marianna Sádecká .témy

Tlak spoločnosti na návrat do škôl rastie, ale je to tenký ľad, pretože za dva týždne sa zas všetko môže zmeniť. Aké je online vyučovanie pre samotných učiteľov? Nezažili sme práve neplánovane veľkú reformu školstva? V rozhovore nám situáciu posledných mesiacov z pohľadu učiteľa priblížil Vladimír Crmoman.

zažilo školstvo od marca vďaka covidu šokovú terapiu prechodu na digitalizáciu? Smerovala spoločnosť už aj pred covidom k online vzdelávaniu?

Áno, bola to šoková terapia. Na Slovensku vo veľkom nikto špeciálne nepredpokladal, že budeme mesiace učiť deti z domu a nikto sa na to nepripravoval. Od prvej vlny po druhú nastal posun a príprava. Bola to však najväčšia reforma za 30 rokov. Veľký šok, ale fungovalo to. Skúšali sa rôzne platformy, napríklad naša škola sa najviac usadila cez Google classroom. A vidieť dokonca, ako sa aplikácie zdokonaľujú pod tlakom zvýšeného počtu používateľov, pred polrokom neboli tak vyvinuté ako teraz. Materiály, písomky, úlohy, všetko na jednom mieste. Používajú sa aj iné platformy.

Boris Németh

ktoré z digitálnych platforiem sa používajú momentálne na výučbu? 

Väčšina škôl už predtým používala elektronický systém na zapisovanie známok a absencií edupage ako triednu knihu. Nie je síce až taká prehľadná, ale na túto platformu sú napojení všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Poznámky, správy pre rodičov a informácie. Toto fungovalo ešte pred koronou, no inovuje sa to. A konečne sa tam dajú do triednej knihy aj linky na online vyučovanie. Používame platformy podľa toho, aká hodina sa učí a akí sú žiaci. Používam Zoom, lebo je lepší na zdieľanie. Učím buď cez Meet od Google alebo cez Zoom, ktorý má trošku vyvinutejšie nástroje na prezentovanie. Keďže učím hudbu a umenie, tam sa práve dobre zdieľa hudba a videá.

aké sú nástrahy online vyučovania počas covidu? 

Rieši sa, že to niekomu zamrzne a musíme počkať, alebo má problém s pripojením, prípadne ak sú nie­ktoré rodiny viacdetné a striedajú sa pri technológiách. Treba istú mieru tolerancie. Iné je to v marginalizovaných komunitách, kde žiaci nemajú počítače.

rozvrhy zostali a iba sa presunuli na Zoom alebo sa množstvo učiva zredukovalo? 

Hodiny sa skrátili o 5 min – na 40 min, čo vzniklo ešte vtedy, keď sme boli v škole, aby sme stihli žiakov naobedovať vzhľadom na hygienické normy. V podstate je to dobré, lebo kto má zadarmo Zoom, tak ten podporuje 40 min. Štátny pedagogický ústav k obsahu vzdelávania dával nariadenia už na jar. Museli nastať posuny, aj sa muselo vyučovanie sčasti zredukovať, lebo hlavne v prvej fáze časť vecí vypadla – buď sa presunula do iného ročníka alebo sa to zredukovalo na to podstatné, čo môže byť aj dobré. V prvej fáze vznikli špeciálne rozvrhy, lebo nie všetko sa učilo online. Výchovy sa v prvej fáze neučili online, len sa zadávali úlohy. Prvoradé boli kľúčové predmety. Teraz ideme podľa rozvrhu, máme 40-minútové hodiny. Je trochu menej hodín ako predtým, čo je dobré aj pre psychohygienu. Bežná základná škola – žiaci sú tak 3 až 4 hodiny denne za počítačom, zvyšok majú projekty a  úlohy. Nedá sa presne celý rozvrh dodržať a sedieť 6 či 7 hodín za počítačom. V marginalizovaných komunitách je všetko inak, teraz už fungujú v malých skupinách. Prispôsobujeme sa situácii. Ako hudobník som so žiakmi na jeseň vypustil výučbu teórií, aby namiesto toho mali návyk hrať na nástrojoch. A teraz, keď už viac ovládajú nástroj, tak sa môžem venovať teóriám. Prispôsoboval som si obsah. Celky sú inak poprehadzované a učíme to najdôležitejšie. Na porade sme riešili dilemu, ako to dopadne s hodnotením, ale stále v mnohých veciach nie je jasno. 

ako sa dá hudba učiť online? 

Nie je to typické vyučovanie hudobnej. Keď učím, tak neučím celé triedy ako na základnej škole, kde je 25 až 30 žiakov. Tu je 10- až 12-členná skupina a mám takú hudobnú miestnosť, kde mám jedenásť pián, sedem gitár a žiaci hrajú každú hodinu na nástroji alebo sú kapela, napríklad s piatakmi sme od septembra nabehli na to, že sme si brainstormingom vybrali pesničku, a teraz ju nacvičujeme ako kapela. Zrazu sme teda zostali doma a učím napríklad tak, že som im do Google classroom ponahrával tutorialy a podklady, aby mali s čím cvičiť. Na hodinách zahrajú a ukazujú progres.

ostatní učitelia mali aké problémy? Nie všetci učitelia sú natoľko otvorení novým technológiám, aby sa hneď počas prvej vlny dokázali adaptovať na veľkú zmenu – učiť online.

Na druhú vlnu sme sa snažili viac pripraviť. Prvá vlna naozaj všetkých zaskočila, mnohé veci sa nedali riešiť, lebo kolegovia nemali skúsenosti. Dokonca sme pripravili pre učiteľov možnosť, že mohli prísť do školy a všetky technológie na online výučbu sme im nachystali, ale postupne to všetci zvládli. Niektorí sú stále zvyknutí učiť pred tabuľou, a majú teda kameru pred tabuľou a vysvetľujú. Tiež som uvažoval, či nepôjdem do svojej music room, ale doma mám nástroje a všetko, čo potrebujem.

dá sa nejakým spôsobom v online prostredí vnímať ľudská individualita? Nekĺže sa pri online výučbe len po povrchu? 

Úplne jednoznačne. Všetci žiaci tak ako v triede, aj online sa istým spôsobom prejavujú. Kto bol poctivec, tak už je 5 min pred hodinou pripojený a všetko si urobí načas. Dokonca mám pocit, že môžeme ísť v mnohých veciach hlbšie. Keď sa decká pozerajú celú hodinu na monitor, ak tam nezaspia, čo sa tiež stáva, a keď dávajú pozor, tak ich pozornosť smeruje na to, čo im ukazujem. Robili sme so štvrtákmi projekt analyzovanie skladieb. Vybrali si skladbu, ktorú sa aj učia hrať, analyzujú ju do hĺbky, zháňajú si všetky informácie o tej skladbe a pozornosť bola dokonca väčšia, ako keď im to predvádzam na hodine. Na hodine v triede sú rozptýlenejší, pretože v triede vnímajú susedov v lavici. Teraz je tam sám pred monitorom a koncentrácia je iná, no záleží to od žiaka. Mali sme online hodnotiacu poradu štvrťročnej klasifikácie, vyše 40 pedagógov cez Meet, a počul som aj od ostatných kolegov, čo riešia. Stali sa aj šialené veci, že napríklad sa niekto cudzí hekol do online vyučovania. 

Boris Németh

už bolo teda dosť online vzdelávania a treba ísť späť?

Keby som si mohol zvoliť, tak by som sa vrátil do triedy. Niektoré veci sa nedajú urobiť v online pries­tore. Teraz je stále medzi vami stena a nedajú sa veci riešiť tak promptne. Napríklad kapelu aj tak nenahradím, síce žiaci cvičia sami, ale hudobná kapela je o tom, že hráme spolu – musia sa naučiť počúvať, a to sa bude musieť všetko dobehnúť. Teraz ich učím hrať s metronómom. Deťom už chýba osobný kontakt a sú izolované, toto je ten moment, ktorý pandemická komisia musí zohľadniť. Je to tenký ľad a uvedomujem si, že sa brutálne zvýši mobilita, keď nás pošlú do školy, lebo všetko na seba nadväzuje – dve deti idú do školy s dvoma rodičmi a mobilita sa zvýši o mnoho percent v každom meste. Na druhej strane, aj keď sa všemožne snažíme, tak normálnu školu nenahradíme. Myslieť si, že už sa budeme učiť iba online, to podľa mňa nie je cesta. Nástroje ako Google classroom budem využívať aj naďalej, keďže je tam všetko vrátane materiálov pekne pokope. Ale žiaci do 15 rokov potrebujú sociálny kontakt, učivo sa inak vysvetľuje, látka sa inak absorbuje, ak sú do toho zapojení interaktívne viacerí. Hoci chatovacie platformy to sčasti nahrádzajú, nie je to ono. 

zmena vlády a zároveň nové nariadenia vinou covidu. Vyznali sa učitelia v pokynoch z ministerstva? 

Naša komora (Slovenská komora učiteľov, pozn. redaktorky) bola zaplavená e-mailmi a prvé tri týždne sme len odpovedali, čo je kde a ako uvedené v zákone. Pomáhali sme v krízových momentoch. Ukázala sa aj promptnosť ministerstva. Menila sa vláda, minister školstva a išlo sa od piky. Výmena vlády bola šialená. Spoločnosť bola oťapená – vnímali sa len voľby a zrazu o týždeň tu bola korona. Keď sa vypustili nariadenia, tak sa naskytli špeciálne otázky: „ako a dokedy môžu byť žiaci v družine, a čo keď máme v škole priveľa žiakov a ako ich máme naobedovať podľa systému?” Najprv sme museli skracovať hodiny, aby sa deti naobedovali. Museli sme zrušiť obedy stredoškolákom, pretože inak sa to nedalo, aby sme išli podľa hygienických noriem. Bolo to hektické. 

toto bola teda neplánovaná veľká reforma školstva, ale ako sa pozeráte na budúcnosť školstva? Ak sa vrátime do škôl, tak toto obdobie nás mnohému priučilo.

Niektoré prvky z tohto obdobia zostanú. Platformy urýchľujú komunikáciu, materiály v platformách sú pohromade a lepšie ako v zošite. Mladší žiaci potrebujú aj zručnosť písania, ale pri starších to pôjde viac do týchto platforiem. V našom školstve je veľa vecí, ktoré potrebujú posun. Učebné štýly a metódy a spôsoby, ako učiť. S tým súvisí aj klíma školy, čo sa nedá oddeliť. V komore to už dlhodobo vnímame ako zásadnú vec, preto robíme projekt podpory demokratizácie škôl. Máme aj výskum o klíme školy. Teraz je filozofia taká, že všetci sú zameraní na žiaka a triedu – čo najviac dať žiakom, aby každý žiak mal zabezpečený prístup k vzdelaniu. Chceme vrátiť pozornosť aj na zborovňu a máme slogan „demokratická trieda – demokratická zborovňa”. Korona ukázala, že tam, kde neboli dobré vzťahy, sa tieto problémy zosilnili, je tam direktívny prístup a neschopnosť komunikovať.

niektorí učitelia v tejto dusnej atmosfére aj skončili? Alebo to upevnilo vzťahy?

Jasné, niektorí odchádzali. Cez koronu všetko zrazu vyskočilo na povrch. Zosilnili sa vzťahy na školách aj prístup zriaďovateľov, schopnosti riešiť situáciu z ministerstva. Nastali situácie, ktoré ukázali, že vzťahy nie sú v poriadku a zvlášť v záťažovej krízovej situácii to vyplávalo na povrch. Na našej škole sme to zvládli a mladší pomáhame starším, zároveň sa školíme a máme tímy ľudí, ktorí sa školia. Napríklad kolegyňa nahrá video, ako používa Google classroom. Máme tím ľudí ponúkajúcich, že kto chce vedieť Canvu, nech sa mi ozve, kto chce vedieť Zoom, nech sa mi ozve. Ukázalo sa, ako sú na tom kolektívy. Pretrváva tu však akýsi duch socializmu, že ozvať sa na porade je problém. Problémom je aj to, že moc je centralizovaná, čo legislatívne dosť znemožňuje participáciu a spoločné rozhodovanie. Stretne sa predmetová komisia a dohodneme si plán alebo výkonné opatrenia. Moc je centralizovaná na riaditeľovi. Ale pritom je tam aj rada rodičov, školská rada, zriaďovateľ aj učitelia. Ďalšia vec je, že sme rozbití a časť je pod ministerstvom školstva a časť pod ministerstvom vnútra, čo urobil ešte Kaliňák počas reformy ESO, a tak si vzal polovicu rozpočtu školstva a znamenalo to rozšírenie balíka o miliardu zo školstva. Robil si tam svoj biznis, diali sa predražené opravy škôl. Toto sa dedí a nikto s tým nevie urobiť poriadok. 

gröhling je dobrá voľba?

Gröhling poriadok urobiť chcel, ale stále neurobil a už je koniec roka. Obávam sa, že Gröhling urobí len malé zmeny, a síce zlepší komunikáciu. No je nepríjemné, ak sme ako rukojemníci politických súbojov. .ak by ste si dnes znovu vyberali povolanie, idete robiť učiteľa?Áno, ja som sa v tom prirodzene našiel. Mám rád aj tvorbu hudby, tomu by som sa tiež chcel viacej venovať, ale tvorivosť pri učení je uplatnená. Povedal by som ešte takú ľudskú vec, ktorú si nikto neuvedomuje. Žiadny učiteľ nešiel do toho s tým, že v podstate stratí súkromie. Učiť z domu je strata súkromia. Nikdy sme nepodpisovali pracovnú zmluvu, že budeme učiť z domu. A chápem, že s tým mnohí majú problém. A aj deti prichádzajú o súkromie. 

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite