nemocnica a zdravotníctvo nie sú len o liečení pacientov, ale i o podnikaní a snahe vytvárať zisk. A teraz nemyslíme podpultové kšefty s predraženými cétečkami. 

Napríklad v banskobystrickej Nemocnici F. D. Roosevelta pôsobia roky súkromné prevádzky, ktoré na prvý pohľad nemajú so zdravotníctvom nič. 

Pri druhom pohľade sú, naopak, neodmysliteľné. Dve lekárne pre verejnosť, ktoré sú v priestoroch Rooseveltky, predstavujú iba ten nutný základ. 

Téma .týždňa: Ľudia cez palubu!

Funguje tu ešte predajňa ortopedických pomôcok, desiatka malých bufetov, ale aj drogéria a miniatúrne potraviny, kozmetika, predajňa odevov, kde nájdete hlavne pyžamá, župany, uteráky. Stabilnou zákazníckou základňou týchto prevádzok sú zamestnanci aj časť pacientov obrovského kolosu, nemocnice, kam prichádzajú pacienti z celého regiónu. 

od prvej vlny zosun

Od začiatku pandémie dostáva drobné „nemocničné podnikanie“, ktoré živí desiatky, ba až stovky ľudí, jeden úder za druhým. Ubudlo návštev, vzápätí boli úplne zakázané. Klesol počet „necovidových“ zákrokov, je menej pacientov. Tie mesiace, počas ktorých museli byť z jari prevádzky zatvorené,  boli iba začiatkom likvidačného zosunu. Malé firmy sa nemôžu spoľahnúť na sieťového vlastníka, stoja a padajú samy.

„Pravdaže som si podala žiadosť o štátnu pomoc, ešte na jar. Doteraz mi neprišiel ani cent,“ hovorí kozmetička, ktorá má roky svoj malý, no vyhľadávaný salón pri návštevnej hale. Návštevy, samozrejme, nechodia, hala zíva prázdnotou a salón berie zákazníčky len za prísnych hygienických podmienok – po jednej. Zo zdravotného hľadiska je to v poriadku. Z ekonomického katastrofa. „Zatiaľ som nedostala ani vyrozumenie, či moju žiadosť prijímajú alebo zamietajú,“ krčí plecami majiteľka a jediná pracovná sila v salóne. Drie od rána do večera, výpadok príjmov treba zmierniť. Náklady ako nájom a energie platila aj vtedy, keď mala salón v prvej vlne na príkaz vlády zatvorený. Ani s tým jej štát nepomohol.