Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Potravinový nacionalizmus

.týždeň .témy

Počas krízy máme tendenciu prepadnúť panike. Tá je často iracionálna a neodôvodnená. Riešime neexistujúci problém a zatvárame oči pred tými vypuklými. Cudzie potraviny síce nechceme, ale svoje nemáme. Nevadí, minimálne by vadiť nemalo.

Téma .týždňa: Potravinový nacionalizmus
29. máj 2007 Veterná Poruba: Stádo oviec sa vracia z pasienkov na úpätí Vysokých a Nízkych Tatier na severnom Liptove. Foto: JOE KLAMAR/AFP/PROFIMEDIA

OBSAH

Mýtus potravinovej sebestačnosti .šimon Jeseňák .marína Gálisová
Agrobaróni žijú z buriny .eugen Korda
Menej mäsa, viac eko? .filip Vačko
L

Mýtus potravinovej sebestačnosti

.šimon Jeseňák .marína Gálisová .slovensko

O potravinovej sebestačnosti sa hovorí pravidelne, ale v dobrých časoch skôr tlmene. V tých horších sa volanie po potravinovej sebestačnosti vracia ako ozvena z nejakej mýtickej minulosti.

je ľudsky pochopiteľné, že v horších časoch, napríklad v období korony, prepadne každého strach z prázdnej špajzy. V rovine jednotlivcov sa to prejavuje manickým zhromažďovaním zásob cestovín, ryže, múky, konzervovaných potravín. V rovine spoločnosti sa to zvykne prejaviť zúfalými hlasmi, ktoré kričia „nie sme potravinovo sebestační“, „musíme s tým niečo robiť“, „ak to takto pôjde ďalej, nebude čo jesť“. Nie je na tom nič smiešne, je to len prejav normálneho úľaku z možného nedostatku. Skrátka,homo sapienssa bojí hladu. Tak sme fyziologicky vybavení.

Je však potravinová sebestačnosť uskutočniteľná? Alebo je to len chiméra, ktorá priletí s úľakom a potom, ak sa situácia dostane trochu do normálu, poskladá krídla a vráti sa do temných kútov našej psychiky?

od rituálov po poľského psa

Potravinová sebestačnosť je termín, ktorým sa dá označiť všeličo. Do potravinovej sebestačnosti môžeme zahrnúť záhradkára, ktorý zásobuje rodinu zeleninou a ovocím, k tomu má chlievik s králikmi a prípadne kŕdeľ sliepok. Môžeme tam zahrnúť susedov, ktorí si vymieňajú produkty svojho malého hospodárenia a tešia sa, že nemusia veľa kupovať.

V minulosti takto fungovali mnohé dediny – na trh sa chodilo prakticky len pre soľ, každé hospodárske zviera sa využilo až po kopyto. Pestovanie, chov a vytváranie zásob sa neoddeliteľne prepletalo s plynutím času. Tieto činnosti boli zvykovo rozvrhnuté na celý rok, doslova ritualizované a nedodržanie ich postupnosti mohlo mať tragické následky. Dnes je život mnohotvárnejší, sotva by sa dal takto rituálne naviazať na produkciu potravín, a sotvakto by po tom aj túžil. Alebo, kto po tom túži, zvolí si to ako alternatívny lifestyle.

26. september 2016 Nitra: Tekvicové pole. Tekvica je jesenná zelenina, existuje viac ako dvadsať druhov tejto nenáročnej plodiny.Martin Havran/SITA26. september 2016 Nitra: Tekvicové pole. Tekvica je jesenná zelenina, existuje viac ako dvadsať druhov tejto nenáročnej plodiny.

Paradoxom potravinovej sebestačnosti je, že v obdobiach, keď sme sa k nej ako krajina údajne približovali – teda v socializme – bol nedostatok dennodennou realitou väčšiny obyvateľstva. Rady na tovary si môžeme hocikedy pripomenúť, stačí otvoriť fotoarchívy hocikde na internete.

A to sme ešte neboli na tom tak zle. Poľsko zažilo v 80. rokoch brutálny nedostatok základných potravín. Mäso bol úzky profil, luxus ako káva bol mnohým nedostupný – napriek tomu, že, ako sa píše na stránke Culture.pl v článku o poľskej kuchyni za komunizmu, vláda dovážala kávu z Brazílie. Za cenu, akú si bežný človek nemohol dovoliť. Adam Chrzastowski, ktorý je dnes šéfkuchárom vo vlastnej reštaurácii v Krakove, spomína na tejto stránke na svoje detstvo, keď bolo gurmánske jedlo iba snom. Hlavne pre mešťanov. Vidiek žil lepšie. „V sedemdesiatych rokoch som mal šťastie, vyrastal som čiastočne na vidieku, v oblastiach okolo Kurpie a Góry Swietokrzyskie. Cez prázdniny som chytal poľné jarabice, ryby, raky, a všetko možné, čo som len zbadal. Môj strýko lovil divinu a ja som sa ju naučil spracovať. Vidiečania boli pomerne sebestační. Ľudia mali ovocné sady, chovali zvieratá.“ V mestách to bolo horšie.

Filip Ostrowski, spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt, mal v čase pádu komunizmu deväť rokov, ale z rozprávania rodiny má jasno, ako sa žilo. „V porovnaní s vtedajším Československom sa mali Poliaci oveľa horšie,“ hovorí pre .týždeň. „Keď sa o tom rozprávam s mojimi slovenskými známymi, mám pocit, že tu ste nepociťovali nedostatok základných potravín tak ako my. Vtedy bežal taký vtip: Stretnú sa dva psy na poľsko-slovenských hraniciach. Jeden sa pýta: Kam ideš? Druhý odpovedá: Idem do Poľska, chcem sa vyštekať. A ty? Prvý vraví: Ja idem do Československa, chcem sa najesť.“

V lete roku 1981 otriasli Poľskom hladové demonštrácie, najväčšia z nich prebehla v meste Lodž. Ľuďom vtedy praskli nervy. To, že dnes vidíme vznik Solidarity a podobných hnutí ako spoločenský pohyb za slobodu, je trochu skreslené. „Poliakov v prvom rade hnevali ekonomické ťažkosti, nedostatok,“ hovorí  pre .týždeň Filip Ostrowski. „Až postupne prerástla hmotná nespokojnosť do boja za politické práva.“

Dnes je Poľsko v porovnaní so Slovenskom potravinovo sebestačnejšie. Za komunizmu však štát riadil produkciu zúfalo neefektívne, malým roľníkom hádzal polená pod nohy a ešte aj to, čo sa vyprodukovalo, do značnej miery vyvážal von – do Sovietskeho zväzu. Áno, do krajiny, ktorá mala svoju „obilnicu Európy“ Ukrajinu a mala byť schopná živiť sa sama. Lenže neefektívnosť kolchozného systému v ZSSR bola taká obrovská, že Sovieti boli doslova odkázaní na poľnohospodárske produkty, ktoré si vynucovali od svojich vyspelejších satelitov.

iné meno pre ekonomický nacionalizmus

A predsa stále počúvame floskuly typu „Za socializmu bolo lepšie“, „všetko bolo

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.posledné
.neprehliadnite