Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Včera bolo neskoro

.štefan Hríb .marína Gálisová .šimon Jeseňák .michal Oláh .témy

Najhoršie problémy Slovenska v dnešnej kríze nie sú výsledkom pandémie. Ona ich len zvýraznila. Desaťročia sa tu žilo na dlh, pestovali sa ekonomické i sociálne mýty, neriešili sa ťažkosti ľudí. Korona nám za to len zrýchlene a brutálne vystavuje účet. Skúsime s tým ešte niečo urobiť?

Téma .týždňa: Včera bolo neskoro

OBSAH

Ako zachrániť našu ekonomiku? .štefan Hríb
Čo potrebujú ľudia od vlády .šimon Jeseňák .marína Gálisová
Reportáž zo Žehry: Najhoršie je ešte pred nami .michal Oláh
Ako pomôcť Rómom .redakcia
L

Ako zachrániť našu ekonomiku?

.štefan Hríb .témy

Ako prežiť pandémiu a neskrachovať? Ako zaplatíme vzniknuté dlhy? Ako naštartovať ekonomiku? Diskutuje exminister financií Ivan Mikloš, viceguvernér Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor a prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec.

v posledných rokoch sme boli zvyknutí na to, že keď sa hovorilo o ekonomike, tak jej prepad o 1 či 2 percentá HDP bol považovaný za veľký problém a vlády, počas ktorých k takému poklesu došlo, boli veľmi kritizované. Dnes sa hovorí o 30-percentnom prepade HDP mesačne a celoročne možno o prepade o 10 percent. Ekonomika je umŕtvená, rastú dlhy a málo počujeme o tom, ako máme ekonomiku potom znova naštartovať. Dá sa táto situácia vôbec zvládnuť bez toho, aby Slovensko skrachovalo?

Ivan Mikloš: Dá sa to zvládnuť, ale bude to trvať istý čas, ktorý závisí od hĺbky prepadu našej ekonomiky, od toho, ako dlho bude ten prepad trvať a na akú rastovú trajektóriu sa potom vrátime. V roku 2009 prišla po finančnej kríze ekonomická kríza, ktorá sa prejavila jednoročným poklesom v objeme päť percent – a už to bolo znateľné a Radičovej vláda musela prijímať opatrenia na zníženie deficitu. Teraz sa dá predpokladať, že pokles bude hlbší, minimálne dvojnásobný. Ďalej nevieme, aký bude dlhý a zdá sa, že aj deficit verejných financií môže byť až dvojciferný.

Ján Oravec: To, čomu ideme čeliť, je situácia, ktorá tu za nášho života nikdy nebola. Nedá sa to porovnávať s akoukoľvek inou krízou. Ekonomika sa zrazu zastavila, vyschli finančné zdroje a tržby klesli na nulu. Myslím si, že dostaneme tri morové rany. Prvú sme už dostali – vláda musela v záujme karanténnych opatrení „vypnúť“ časť ekonomiky. My máme v rukách to, ako dlho budú opatrenia trvať a ktorú časť ekonomiky kedy vypneme. Ak by sme však ekonomiku zapli aj zajtra, nezabúdajme, že táto pandémia je globálna. Máme tu už firmy, ktoré by mohli začať vyrábať, ale nemôžu, lebo sú narušené dodávateľské reťazce a podobne. Druhá morová rana bude súvisieť s týmto. A tretia morová rana bude o tom, že každý sa bude snažiť zachrániť v prvom rade seba. Zahraničné firmy, ktoré pôsobia na Slovensku, si budú zachraňovať svoje štruktúry a postihne to aj ich slovenské pobočky. To nás môže dramaticky zasiahnuť, pretože sme jedna z najotvorenejších ekonomík na svete a veľkú časť našej ekonomiky tvoria firmy, ktoré patria do nadnárodných štruktúr. A tie budú o niekoľko mesiacov dramaticky racionalizovať svoje štruktúry. Hlbokej ekonomickej depresii sa  určite vyhnúť nevieme.

Ľudovít Ódor: Banky už pred krízou poskytovali veľa úverov, ale keď sme sa pozerali na to, koľko majú banky odložených peňazí v porovnaní s predchádzajúcou krízou,  tak teraz by to malo byť oveľa lepšie. Preto by banky mali byť skôr súčasťou riešenia, než problému. Finančná kríza spred pár rokov sa šírila cez bankový sektor, ktorý je „krvným obehom“ ekonomiky – a tam teraz problém nie je. To znamená, že sa táto kríza nemusí ťahať tak dlho, ako tá predchádzajúca. Aj naše prognózy preto už počas budúceho roka očakávajú silný nárast ekonomiky smerom naspäť a ak tento scenár nastane, tak možno už o rok budeme dýchať ľahšie. 

Boris Németh

dlhé roky ste hovorili o tom, že zvyšovať naše dlhy nie je dobré. Teraz sa pre mňa prekvapujúco hovorí o zvýšení štátneho dlhu aj o 15 percent. Je to naozaj v tejto situácii dobré riešenie?

Ján Oravec: Podľa mňa áno. Opatrný prístup k dlhu je správny v štandardných časoch, dokonca aj v časoch štandardnej krízy. Pripojil som sa k vyhláseniu, ktoré hovorilo v zásade o tom, aby sa teraz do ekonomiky naliali peniaze. Nehovorím to z makroekonomického pohľadu, ale preto, že viem, v akom stave je mikroekonomika. Hráme o čas. Ak ekonomiku prirovnáme k rybníku, v ktorom plávajú ryby, teda firmy, tak počas normálnej krízy by to vyzeralo tak, že polovica vody z rybníka zmizne. Väčšie ryby požerú menšie, rybník sa upraví, funguje trhový mechanizmus. V tejto kríze je situácia iná. Rybník máme úplne vyschnutý, ryby ležia na dne a my im musíme pomôcť a naliať vodu do rybníka na to, aby mohli prežiť. Svetové aj naše firmy majú podľa typu biznisu rezervy na 14 dní až na dva mesiace. Ak nič neurobíme a necháme tie firmy tak, spôsobíme dominový efekt bankrotov. Potom už bude oveľa ťažšie niečo stavať, ako teraz firmám pomôcť prežiť v nádeji, že to bude lepšie.

Ivan Mikloš: Ja s tým plne súhlasím. Prijatím týchto opatrení narastie náš dlh. Ale ich neprijatím by sme v konečnom dôsledku mali ešte oveľa väčší dlh.

Ľudovít Ódor: Ja som trochu robil na takzvanej dlhovej brzde a toto je presne tá situácia, keď je dobré mať nízky dlh. K takýmto situáciám jednoducho dochádza. Ak by bola vojna, neriešili by sme, kde sa dajú kúpiť najlacnejšie zbrane – jednoducho, v mimoriadnej situácii je úlohou štátu riešiť ju, v tej danej chvíli až takmer za každú cenu, lebo ide o vyšší záujem. Alternatívou dnes nie je nulový nárast dlhu, ale to, že ak nám skrachujú firmy, tak nebudú platiť dane do štátnej pokladnice a museli by sme brutálne sekať programy v štáte, aby nárast dlhu nenastal. Na jednej strane teda máme nárast dlhu, ktorý nám pomôže za tri mesiace zvládnuť situáciu. Na druhej strane máme možno nekontrolovateľný nárast dlhov z bankrotov. Radšej sa podľa mňa zadlžme trochu kontrolovane, ako nekontrolovane.

v poriadku, ale uvažujete aj o tom, ako potom tie trilióny dlhov splatíme?

Ľudovít Ódor: Dlhy sa v konečnom dôsledku vždy urovnajú, ide len o spôsob. Po finančnej kríze sme čakali, že krajiny upravia svoje hospodárenie a potom sa to „spraví“. To bol relatívne naivný scenár v tom, že málokto potom dokázal znižovať dlhy. Teraz je niekoľko možností, napríklad že v eurozóne sa dlhy stanú spoločnými a napríklad nemecký daňovník zaplatí časť dlhu za daňovníka z inej krajiny eurozóny. V iných krajinách je možné to, že krajiny pôjdu do vyšších inflačných čísiel a časť dlhu umoria. 

otázka teraz stojí tak, čo s touto situáciou urobiť. Jedna skupina hovorí, že nadovšetko je ľudský život a nemôžeme otvárať ekonomiku, lebo bude stúpať počet nakazených a bude zomierať viac ľudí. Druhí hovoria, že ak neotvoríme ekonomiku, budú tiež zomierať ľudia, aj keď vinou iných vecí, nie koronavírusu. Vy ste ekonómovia. Myslíte si, že otvorením ekonomiky, aj za cenu nárastu nakazených, celkovo pomôžeme?

Ivan Mikloš: Áno, ale musí byť splnený predpoklad, že sa minimalizujú riziká, ktoré sú s tým spojené. Bolo dobré, že sme prijali opatrenia proti koronavírusu a že sme ich prijali relatívne rýchlo, už po šiestich dňoch od prvého prípadu. To bolo obrovské šťastie. Čas, ktorý sme si kúpili musíme využiť na to, aby sme začali čo najrýchlejšie otvárať ekonomiku s čo najmenšími rizikami.

ako odpovedáte na argument, že vám ekonómom ide len o ekonomiku, ale nevidíte ľudský život?

Ivan Mikloš: Je to veľmi nekorektná argumentácia. My by sme nemali diskutovať len o ľudských životoch v súvislosti s ochorením Covid-19, ale o zdraví a ľudských životoch celkovo, a to nielen dnes, ale aj v dlhodobom horizonte. Ak si rozvrátime ekonomiku viac ako je nevyhnutné, ak recesia bude hlbšia a dlhšia, tak samozrejme budeme mať menej peňazí na všetky oblasti vrátane zdravotníctva. A potom napríklad aj počet odvrátiteľných úmrtí bude u nás dlhodobo výrazne väčší a aj obete na ľudských životoch môžu byť oveľa väčšie pri takom prístupe, ktorý bude absolutizovať krátkodobý pohľad.

Ján Oravec: Ja som súčasťou vlády, ktorá túto dilemu rieši a riešia ju všetky vlády na svete. Vyzerá to tak, že polovica slovenskej vlády má pocit, že tá druhá polovica bagatelizuje epidemiologické opatrenia. A zas tá druhá polovica vlády má o tej prvej pocit, že tie opatrenia absolutizuje. Ak by som to mal vyjadriť percentuálne vzhľadom na volebný výsledok, je to 25:20. Ja si však myslím, že riešením je stredná cesta. Tá vychádza z toho, že vírus tu s nami bude oveľa dlhšie, než dokáže ktorákoľvek ekonomika vydržať. Preto by sme sa mali usilovať o inteligentný spôsob otvárania ekonomiky, teda návratu k normálnemu životu, ale za vyšších epidemiologických aj hygienických opatrení. To je nový štandard, na ktorý si všetci musíme navyknúť. Skôr si neskôr sa však musíme k normálnemu životu vrátiť.

Vyzerá to tak, že polovica vlády má pocit, že tá druhá polovica bagatelizuje epidemiologické opatrenia. A zas tá druhá polovica vlády má o tej prvej pocit, že tie opatrenia absolutizuje.

ale uvedomuješ si, že aj to bude znamenať obete na ľudských životoch?

Ján Oravec: Áno, preto to hovorím. Je jasné, že túto dilemu teraz riešia všetci a je to v podstate Sophiina voľba. Je tu možnosť zlého a ešte horšieho riešenia. Aj ekonóm je človek a neuvažuje len v číslach. Myslím si, že aj ekonómovia veľmi dobre vedia, že tu nejde o umelú voľbu, kde sú na jednej strane zachránení ľudia a na druhej strane zdravá ekonomika, ktorej obeťou však budú nejakí ľudia. My máme na jednej miske váh mŕtvych v dôsledku epidémie a na druhej zas možno zničené životy a úmrtia v dôsledku rozvrátenej ekonomiky.

Ľudovít Ódor: Povedal by som, že toto je jedna z najťažších ekonomických otázok, ktoré väčšinou riešime. Skúsim sa vyjadriť opatrne. Predstavme si, že ročne pri dopravných nehodách zomrie dvestopäťdesiat ľudí. Ak by sme naozaj chceli zachrániť každý jeden z tých životov, to by sme museli predpísať na diaľnici rýchlosť 30 km/h, a potom by sa nič nestalo ani pri možnej havárii. Zachránime takto dvestopäťdesiat ľudských životov, ale na druhej strane výrazne spomalíme transport a ekonomiku. Prečo to teda nerobíme? Pretože náklady na takéto opatrenia sú vyššie ako prínosy. Toto sa neekonómom ťažko vysvetľuje, ale podobné veci existujú aj v zdravotníctve. Musíme sa napríklad rozhodnúť, či dáme osemdesiatpäťročnému človeku nejaký drahý liek uhradený z verejných zdrojov. Tam preto musíme vždy rozmýšľať, aké sú prínosy a aké sú náklady. Zároveň treba povedať, že ekonómovia sú veľmi neprávom obviňovaní z toho, že vraj nechcú ani len zatvárať predajne. To nie je pravda. Na začiatku, ako prvotná reakcia, musí byť prísna reštrikcia ekonomiky, ale potom zas uvoľnenie, keď to vírus dovolí. Musíme rozlišovať stratégiu pre prvú a pre druhú fázu. Prirovnávam to k futbalu. V prvej fáze robíme defenzívnu taktiku, zabetónujeme šestnástku, máme tam desať obrancov a robíme len zákazy. Potom, keď už vírus máme viac-menej pod kontrolou, potrebujeme robiť aj občasné protiútoky, ale zo zabezpečenej obrany. Treba ísť po tom víruse, trochu ho napádať. Pri takejto ofenzívnej stratégii vieme žiť s tým vírusom za predpokladu, že tie prípady neohrozujú kapacitné možnosti nemocníc. Ak budeme mať tieto kapacity, tak vieme prejsť do druhej fázy a vôbec nemusíme obetovať toľko ekonomickej kapacity, ako je to teraz.

marek Orko Vácha, český katolícky kňaz a biológ, v jednej diskusnej relácii v ČT povedal zaujímavú vec, a to, že keď v Izraeli dôjde k teroristickému útoku a na miesto prídu záchranári, najskôr sa rozhliadnu a ľudí, ktorí sú najvážnejšie zranení, nechajú tak. Rovnako nechajú tak aj tých, ktorí sú najmenej zranení, hoci kričia a bolí ich to. Ale tých stredne zranených, ktorých sa dá zachrániť, tým pomáhajú. To musí byť veľmi ťažké rozhodovanie, pretože to znamená, že musíš nechať tak tých najviac zranených, pretože nemáš kapacitu pomôcť im. Takto ich však celkovo zachránia najviac a výsledkom je menej mŕtvych. My Slováci však na takéto rozhodovania nie sme zvyknutí. Boli sme vôbec niekedy s niečím podobným konfrontovaní a nie sme náhodou teraz v takejto situácii?

Ivan Mikloš: Sme, a to v tom zmysle, že nevieme docieliť, aby neboli žiadni mŕtvi. Ale mali by sme uvažovať aj dlhodobejšie, a to nielen o mŕtvych. Ak napríklad bude nezamestnanosť vyššia a dlhšia, ako by bola pri optimálnom, nevyhnutnom prístupe, tak to znamená rozvrátené rodiny, zhoršenia zdravia či viac samovrážd.

Ján Oravec: Myslím si, že my sme aj nie sme v takejto situácii. Sme v nej, lebo musíme riešiť takúto dilemu, ale zároveň nie sme, a to preto, že tí izraelskí záchranári vidia tých zranených hneď krátko po útoku, zatiaľ čo my vidíme len obete choroby Covid-19, ale nevidíme iných mŕtvych, ktorí zomierajú napríklad vtedy, keď sa väčšina zdravotníckych kapacít vyčlení na boj proti koronavírusu a menej ich zostane na pomoc onkologickým pacientom či kardiakom.

Ivan Mikloš: Je to aj otázka mediálneho záujmu. Keď sa neustále hovorí len o koronavíruse, tak samozrejme aj ten strach sa zužuje len na to. Je to ako s cestovaním autom a lietadlom. Cestovanie autom je oveľa nebezpečnejšie z hľadiska pravdepodobnosti zranenia či úmrtia, no ľudia sa oveľa viac boja lietania, keď vidia, že niekde spadlo lietadlo. Netreba sa ľuďom čudovať, že k tomu nepristupujú len racionálne, ale aj emocionálne. Je však úlohou médií aj politikov, aby racionálnymi argumentmi znižovali mieru emócií v diskusii.

vo verejnej diskusii sú stále dva pohľady. Jeden reprezentuje premiér Igor Matovič a je o tom, že nemáme otvárať ekonomiku, ale možno ju ešte viac zatvoriť. Druhý pohľad je za otváranie ekonomiky. Hlavné slovo má však predseda vlády, je aj najčastejšie v médiách. Ako sa vám tieto dva názory počúvajú?

Ján Oravec: Zamestnanci vo verejnom sektore, tých je vyše 400-tisíc, aj keď možno pracujú z domu, dostávajú každý mesiac prakticky predkrízovú mzdu. Potom sú tu však aj živnostníci a pracovníci v súkromných firmách, kde sa život zastavil a tí cítia to existenciálne ohrozenie, a preto sa na tie riešenia pozerajú inak a sú stúpencami postupného otvárania ekonomiky. Nečudujem sa predsedovi vlády, že sa v tejto diskusii dramaticky priklonil na jednu stranu, pretože je to aj o politike a emóciách. My sa však snažíme o to, aby sme racionálnymi argumentmi presviedčali ten väčšinový názor, že by malo dôjsť k intenzívnejšiemu prepojeniu krízového štábu s ďalšími expertmi, ktorí hovoria o dopadoch na ekonomiku. Zaostávame totiž ako krajina v zavádzaní opatrení na zmiernenie dopadov pandémie na ekonomiku. Riešením je naozaj to, čo robia Česi, teda že sa snažia pomaly vracať do nového normálu. Každé odvetvie, podnik či obchod, by mal mať definovaný hygienicko-epidemiologický režim, aby mohol ďalej fungovať.

Ľudovít Ódor: Vždy som bol za to, aby sme sa rozhodovali na základe čísel. Ak zistíme, že riziko toho, že sa nakazíme v potravinách bolo v poslednom čase vyhodnotené ako malé, potom asi nie je dôvod mať zatvorené ďalšie predajne. Odborná práca je veľmi dôležitá a treba rozlišovať, kde je aké vysoké riziko. Život bez rizika neexistuje. Ľudia by však už mali vidieť nejaký plán, svetlo na konci tunela.

Ivan Mikloš: Držím tejto vláde aj premiérovi palce. Pre Slovensko je šťastím, že Smer-SD konečne odišiel od vládnej zodpovednosti. Zároveň sa však v niečom trochu čudujem premiérovi. Za logickejšie by som považoval, ak by napríklad minister zdravotníctva viac zdôrazňoval medicínsky aspekt celého tohto problému a minister hospodárstva viac ten ekonomický a predseda vlády by sa mal snažiť hľadať optimálne riešenie. Lenže ak sa premiér postaví vyhranene na jednu stranu a navyše členovia vlády komunikujú cez Facebook, považujem to za veľmi nešťastné. Ide totiž aj o zvládnutie silných emócií v spoločnosti, a to vyžaduje zodpovedný manažment a komunikáciu. Premiér by sa pri hľadaní optimálneho, kompromisného riešenia mal radiť s rôznymi odborníkmi, ale konečné rozhodnutie musí byť vždy len a len na politikoch. To zdôrazňovanie, že bude tak, ako povedia epidemiológovia alebo hlavný hygienik, je nebezpečné zbavovanie sa hlavnej zodpovednosti.

BORIS NÉMETH

premiér Matovič si túto situáciu nevybral. Vieme oceniť v niektorých veciach to nasadenie, s ktorým tento predseda vlády koná?

Ján Oravec: Neviem, či to vieme oceniť, no som príjemne prekvapený zo spôsobu uvažovania, ktorý je iný a mne aj sympatickejší, než aký poznáme u celoživotných kariérnych politikov. A som pozitívne prekvapený aj z tej výdrže, ktorú vykazuje počas tých nekonečných sedení krízového štábu, koaličnej rady, vlády. Dokáže vydržať viac, než som predpokladal.

Ivan Mikloš: Ale nekonečné sedenia a pár hodín spánku nie sú riešením. Po prvé, nedá sa to vydržať fyzicky. Po druhé, nie je to najefektívnejšie, lebo tu máme niekoľkohodinové zasadania bez jednoznačných záverov a ich exekúcie. Nikto tu nepopiera, že premiér do toho ide s plným nasadením – to je chvályhodné. No to, že chce riešiť všetko, považujem za problém. Na hlavu premiéra padá nielen v čase krízy, ale aj ekonomického rastu množstvo problémov, a je nezvládnuteľné chcieť riešiť všetko. Práve preto je preňho kľúčové mať vo svojom tíme schopných ľudí, ktorým dôveruje, a na nich môže delegovať svoje kompetencie a oni na ďalších. Len takto zohraté tímy vedia efektívne riadiť krajinu, a to nielen v krízovom čase. To, čo príde po kríze, totiž kladie ešte väčšie nároky na efektívny manažment.

Ján Oravec: No pochválil by som ho za rozhodnutia pri nomináciách, napríklad pánov Škodného alebo Mistríka.

Ivan Mikloš: Toto podpisujem a týka sa to aj väčšiny členov vlády. To zloženie je naozaj dobré a má potenciál.

Ľudovít Ódor: Je sympatické vidieť, ak sa niekto snaží riešiť vzniknutú situáciu a takisto komunikovať. Len možno aj tá efektivita je dôležitá, takže treba delegovať, delegovať a delegovať.

ekonomiku skôr či neskôr otvoríme a koronakrízu mnohí prežijeme. Čo však spravíme potom s tou horou dlhov, ktoré po tom všetkom budeme musieť splácať?

Ján Oravec: Slovensko nie je ostrov, musíme sa pozerať na to, čo robia iní. Keď hovoríme o možnosti, že nám ekonomika klesne možno o tretinu a my neurobíme nič, pričom Nemci tú tretinu budú aspoň čiastočne sanovať tým, že nalejú peniaze do ekonomiky a zachránia aspoň časť tej tretiny, tak sa dostaneme do situácie, že my o tretinu schudobnieme a iné krajiny nie. Z mikroekonomického hľadiska tu necháme zahynúť firmy a potom ich tu nahradia tie zachránené nemecké firmy. Nechcem, aby to znelo tak, že by som bol nejaký národniar, len vravím, že postoj, s akým k ekonomickým opatreniam pristúpime teraz, bude mať dramatické dôsledky na ekonomiku po kríze.

aké sú tie opatrenia, ktoré by sme mali prijať?

Ján Oravec: Jedným z efektov koronakrízy je deglobalizácia. Mnohé veci sa napríklad vyrábali v Číne a časť z nich sa po kríze asi vráti naspäť, no je to zároveň aj príležitosť pre naše firmy, ktoré vedia počas koronakrízy vyrábať produkty, ktoré sú užitočné: od dezinfekčných prostriedkov cez potraviny až po testy. A túto komunikácia s našimi firmami sa chystáme z pozície ministerstva hospodárstva aj robiť na dennodennej báze.

Ľudovít Ódor: Pokiaľ ide o dlh, hovoríme, že po koronakríze nám narastie o desať až pätnásť percent HDP. Opatrenia v dôchodkovom systéme, ktoré boli prijímané za posledné roky, však oveľa výraznejšie vplývajú na dlh než korona. Ak chceme niečo naozaj riešiť dlhodobo, tak treba dať prioritne do poriadku dôchodkový systém – prvý, druhý aj tretí pilier. Druhou vecou je zdravotníctvo: päťtisíc odvrátiteľných úmrtí sa síce nedá dostať na nulu, ale niečo s tým spraviť treba. Každá vláda na Slovensku dokázala pod tlakom prijímať relatívne rozumné opatrenia, takže ak aj dlhy narastú všade a trhy budú sledovať, ktorá krajina na tom ako je, tak dobré opatrenia môžu všetkých ubezpečiť, že to zvládneme.

pre starších ľudí je siahnutie na dôchodky a všetko, o čom tu hovoríme, trochu nepríjemná vec.

Ľudovít Ódor: Problém je skôr v tom, že nastavenie dôchodkového systému za posledné roky generuje obrovské dlhy do budúcnosti. Čo s tým, to je čisto politická otázka. Môžeme urobiť aj to, že to necháme tak, ako sa to nastavilo, ale výrazne zvýšime dane. No v situácii, keď budeme potrebovať ekonomiku naštartovať, neviem, či by to bolo najlepšie riešenie.

Ivan Mikloš: K tomu všetkému bude treba urobiť aj ďalšie reformy, ktoré zvýšia efektívnosť verejného sektora, zlepšia vymožiteľnosť práva, podnikateľské prostredie, vzdelanie, vedu a výskum. Všetky tieto oblasti sa tu za posledné roky zhoršovali. K trinástym dôchodkom: nie je to o tom, že by sme nechceli dopriať ľuďom alebo že by sme si mysleli, že sú dôchodky dostatočne vysoké, ale o tom, že malým firmám a živnostníkom teraz vinou krízy klesnú príjmy a dôchodcovia napriek kríze by mali dostať viac. A pritom vieme, že v dôsledku krízy nám budú chýbať peniaze a narastie nám verejný dlh. Bolo by nezodpovedné neprehodnotiť tieto veci v tejto situácii oproti tomu, ako boli schválené v minulých parlamentoch. Skrátka, budeme potrebovať reformy a meniť krajinu tak, aby bola konkurencieschopná.

prežije toto všetko slovenská ekonomika?

Ján Oravec: Nikto z nás taký prepad ešte nikdy nezažil, no nič iné nám neostáva, než iba prežiť. Takže moja odpoveď je áno, otázne je v akej kondícii a podobe

Ľudovít Ódor: My to máme napísané aj na budove, že to zvládneme, takže áno, zvládneme to. Nepôjde to síce ľahko a bez ekonomických obetí, no keď naši predkovia zvládli veľkú hospodársku krízu, tak my zvládneme koronakrízu.

Ivan Mikloš: Pripájam sa k tomu, že to zvládneme, iná alternatíva ani nie je. No otázne je, s akými nákladmi a najmä s akými východiskovými predpokladmi na to, aby sme potom mohli úspešne pokračovať.

Zľava: Ján Oravec, Štefan Hríb, Ivan Mikloš, Ľudovít ÓdorBoris NémethZľava: Ján Oravec, Štefan Hríb, Ivan Mikloš, Ľudovít Ódor

ivan Mikloš

Narodil sa v roku 1960. Je slovenský ekonóm a politik. Od júla 2010 do apríla 2012 opätovne pôsobil vo funkcii podpredsedu vlády a ministra financií SR. V rokoch 2006 – 2010 bol poslancom NR SR. V rokoch 2002 – 2006 pôsobil na pozícii ministra financií SR a podpredsedu vlády. V rokoch 1998 – 2002 bol podpredsedom vlády pre ekonomiku a v rokoch 1991 – 1992 ministrom privatizácie. Známym sa stal ako jediný opozičný člen dozornej rady FNM v rokoch 1997 – 1998 a potom ako podpredseda vlády pre ekonomiku (1998 – 2002). V roku 2016 nastúpil na post šéfa poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.

ľudovít Ódor

Narodil sa v roku 1976. Je viceguvernér Národnej banky Slovenska. Vyš̌tudoval špecializáciu matematika-manažment na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK. V rokoch 2003 – 2005 bol hlavným ekonómom a riaditeľom Inštitútu finančnej politiky na ministerstve financií. Potom pôsobil ako člen bankovej rady v NBS až do septembra 2010. Následne bol poradcom premiérky a ministra financií do roku 2012. V roku 2012 ho parlament zvolil za člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Od januára 2017 do februára 2018 pôsobil ako člen dozornej rady Slovenskej sporiteľne. Koncom februára 2018 ho prezident vymenoval za viceguvernéra NBS.

ján Oravec

Narodil sa v roku 1964. Je prezident Združenia podnikateľov Slovenska. Vyštudoval Univerzitu Komenského v Bratislave. Svoju profesionálnu kariéru začal na Ekonomickom ústave SAV, neskôr bol aktívny vo finančnom sektore. Je zakladateľ a prezident Nadácie F. A. Hayeka Bratislava a Združenia daňových poplatníkov Slovenska. Od roku 2004 je zástupca slovenských zamestnávateľov v Európskom hospodárskom a sociálnom výbore v Bruseli. V rokoch 2005 až 2015 pôsobil ako člen Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru v Bruseli, v roku 2013 sa stal členom jeho predsedníctva.

L

Čo potrebujú ľudia od vlády

.šimon Jeseňák .marína Gálisová .témy

Kým zvyšné krajiny začínajú otvárať ekonomiku, Slovensko nemá žiadnu exit strategy. Premiér Igor Matovič sa vyjadril, že je ochotný dbať výhradne na názory virológov. Ekonómov, psychológov a iných odborníkov zjavne ignoruje.

pritom ani zdravotnícki experti mu vždy nepritakávajú. Napríklad člen expertnej skupiny Vladimír Krčméry sa vyjadril, že je za postupné uvoľňovanie vládnych opatrení a spomenul aj možnosť otvoriť škôlky. Lenže jeho názor bude zrejme ignorovaný, lebo nezapadá do (mo)mentálneho sveta Igora Matoviča, ktorý sa začína správať skôr ako vládca krajiny než ako predseda vlády.

Iste, snaha, aby sme mali čo najmenej úmrtí na Covid-19, je pochopiteľná. Nemožno však ignorovať fakty o tom, že prepad HDP nepriamo zvyšuje počet odvrátiteľných úmrtí.

Otázka, ktorú správne nastolil ekonomický expert INESS Martin  Vlachynský znie,  či je dôležitejšie zabrániť stovkám nových infekcií, alebo čo najskôr rozbehať fungovanie ambulancií a špecializovaných vyšetrení. Každý mesiac tisíckam ľudí diagnostikujú rakovinu. Pri koľkých z nich už získala choroba náskok, pretože sa nedostali na odborné vyšetrenia?

Igor Matovič na tlačovke mával grafom, ktorým demonštroval, že ak by sme uvoľnili ekonomické opatrenia a otvorili niektoré prevádzky, získali by sme tým len dve percentá HDP. Len? Už dvojpercentný nárast HDP by podľa výpočtov INESS dokázal pokryť mzdy pre takmer 170 000 zamestnancov po zvyšok roka. A ak nebude? Smola tých zamestnancov.

drž balónik a čakaj – časť druhá

Richard Sulík ešte nedávno prezentoval fakt, že bude podpredseda vlády pre ekonomiku, ako úspech. Dnes vidíme tento úspech v praxi. Premiér Sulíka ani len nepozval na tlačovku o otváraní ekonomiky. Sulík síce avizoval, že zriadi ekonomickú krízovú radu, ktorej členmi mali byť aj poprední ekonómovia, ako je Ľudovít Ódor, Ivan Mikloš či Juraj Karpiš. Ani tento krok mu však nevyšiel a aj v tomto prípade cúvol, keď Matovič ohlásil svoj vlastný trucpodnik v podobe ekonomickej rady pod gesciou ministra financií Eduarda Hegera. Matovič Sulíkovi aspoň dovolí sa na tejto rade zúčastňovať. Áno: premiér dovolí ministrovi hospodárstva podpredsedovi vlády pre ekonomiku zúčastňovať sa na ekonomickej rade. Pamätné slová Ivety Radičovej  z volebnej noci z roku 2010 („Riško, drž balónik a čakaj“) na ktorú Sulík odpovedal „Držím,“ zažívajú comeback.

Tým, ktorí si priali porážku mafiánskeho štátu, zostáva len dúfať, že vláda vydrží. Richard Sulík povedal, že z nej určite neodíde. Otázka teda je, koľko podpásoviek a ponížení ešte znesie. 

Ekonomická rada, ktorej kreovanie Matovič oznámil, nemá ešte ani dnes členov, no ich hlas bude pravdepodobne nepodstatný a Matovič bude presadzovať iba opatrenia, s ktorými bude bytostne súhlasiť.  Ódor, Karpiš, Mikloš, Sulík, Oravec a iks ďalších môžu do úmoru vysvetľovať, že ekonomiku treba oživovať. Igor Matovič po porade s Igorom Matovičom i tak spraví, čo bude chcieť.

Etický hacker Pavol Lupták správanie premiéra vystihol: „Matoviča zaujíma, ako ho vnímajú masy. Využíva pri tom tzv. virtue signalling, teda vysiela do spoločnosti spasiteľské signály, že ju za každú cenu zachráni. Keďže striktná ochrana obyvateľstva je populárnejšia téma ako záchrana ekonomiky, primárne sa venuje jej. Matovičova vláda, žiaľ, zavádza veľa nových zákonov, pri ktorých nikto neanalyzoval ich reálnu efektívnosť, respektíve je dopredu jasné, že sú neefektívne.  A to všetko len preto, sa nenarušil mediálny status ,ochrancu´, teda že niečo ,reálne´ pre ľudí robí.“

minimálna mzda ubližuje marginalizovaným

A tu je práve podstata. Vláda by naozaj mala robiť pre ľudí. Ale čo to znamená?  V momentálnej situácii napríklad to, že vláda by mala mať jasno, ako sa vrátiť k bežnému chodu krajiny. Plus by mala povedať, čo urobí so zadlženosťou krajiny, ktorá stúpne o desiatky percent HDP.

Ďalej by vláda mala pomáhať ľuďom, aby sa mohli čo najrýchlejšie adaptovať na zmeny, ktoré prináša kríza. Prijať opatrenia, aby si človek, ktorý dostal výpoveď z práce, mohol čím skôr nájsť novú prácu. Spružniť systém, aby si jednotlivec mohol rýchlo založiť legálne podnikanie. Aby zamestnávateľ, ktorý napríklad rozbehol nový typ služby, mohol rýchlo prijať nového zamestnanca a aby sa mu prijatie zamestnanca oplatilo. Ale nastaviť pravidlá aj tak, aby firma, ktorá už nevládze fungovať, sa mohla čím skôr a čo najbezbolestnejšie „položiť“, a aby tí, ktorí s ňou spájali svoje živobytie, nemuseli utekať na úrad práce, ale aby to mohli skúsiť inde a inak.

Na Slovensku máme priam smrtiacu kombináciu vysokej minimálnej mzdy, veľkého podielu nízko kvalifikovanej pracovnej sily a veľkých regionálnych rozdielov.

V tom hrá kľúčovú úlohu koncept zvaný minimálna mzda – vlastne len vznešený názov pre zákaz pracovať. Čím je minimálna mzda vyššia, tým viac ľuďom znemožní nájsť si prácu, pretože sa jednoducho ako zamestnanci „neoplatia“. Potrebujeme teraz takéto poleno pod nohy ľuďom, ktorí sa chcú len uživiť? Sotva.

Navyše časy, keď naše HDP rástlo každým rokom, sú preč. Celosvetovú ekonomiku čaká aj v tom najlepšom scenári recesia a kríza. Naša ekonomika je však nastavená len na dobré časy. Bývalé vlády dvíhali minimálnu mzdu, sprísňovali zákonník práce, zavádzali nové príplatky za nočné služby, ba zaviedli aj slávne rekreačné poukazy.

Takéto opatrenia sú príťažou aj v tých dobrých časoch, ale v kríze môžu byť priam smrtiacim betónom na nohách jednotlivcov. Minimálna mzda má v roku 2021 dosiahnuť 656 eur, čo predstavuje nárast oproti súčasnému stavu o 86 eur. Na Slovensku v súčasnosti platí zákon o naviazaní minimálnej mzdy na 60 percent priemernej mzdy spred dvoch rokov. V reči čísel teda minimálna mzda porastie o 12,5 percenta, hoci naše HDP sa možno o podobné percento (v lepšom prípade) prepadne. Takýto prudký nárast minimálnej mzdy môže byť pre firmy likvidačný.

Keby sme mali odvážneho a samostatného ministra financií, teraz by oznámil, že minimálna mzda klesne. Zatiaľ to však na odvahu zo strany Edurarda Hegera nevyzerá, o čom svedčia aj rokovania vlády s odborármi, teda s kastou pre 21. storočie podobne významnou, ako sú napríklad pohoniči. 

Ekonomický analytik Róbert Chovanculiak hovorí, že zvyšovanie minimálnej mzdy len nástroj politického marketingu. V dobrých časoch sa jej negatívne dopady maskujú ekonomickým rastom, teraz už ich nebude maskovať nič. Ideálne by bolo minimálnu mzdu zrušiť, lebo to, že ona ochraňuje najslabších pred vykorisťovaním, je iba mýtus. Pravda je, že minimálna mzda diskriminuje najmenej produktívnych. Tí, ktorí svojou prácou nie sú schopní z rôznych dôvodov vyprodukovať dostatočnú hodnotu za cenu minimálnej mzdy, sú vďaka nej nezamestnateľní.

Mimochodom, ani Švédsko, fiktívny raj údajného „trhového socializmu“, nemá oficiálnu minimálnu mzdu. Odmena za vykonanú prácu je dohadovaná priamo medzi zamestnancom a zamestnávateľom. 

Teraz je čas, aby sa minimálna mzda zrušila. Nie preto, aby sa ľuďom poškodilo. Preto, aby sa im pomohlo. Aby sa našlo viac pracovných miest, viac práce pre tých, ktorí ju najviac potrebujú. A aby firmy nemuseli prepúšťať z dôvodu privysokej ceny práce.

Na Slovensku máme priam smrtiacu kombináciu vysokej minimálnej mzdy, veľkého podielu nízko kvalifikovanej pracovnej sily (to sú najmä marginalizované komunity) a veľkých regionálnych rozdielov. Pritom existujú oveľa lepšie nástroje, ako pomôcť ľudom s nízkymi príjmami. Napríklad znížiť daňovo-odvodové zaťaženie práce. Ale u nás to politici robili presne naopak. Týmto chudobným ľudom dane zvyšovali. Podľa Róberta Chovanculiaka nebude na Slovensku v najbližšom čase politická vôľa zrušiť minimálnu mzdu. Nákladné prepúšťanie, do ktorého sa firmám ešte nechce, a kurzarbeit budú ešte nejaký čas vyvolávať zdanie, že u nás nezamestnanosť rastie pomaly a že mzdy neklesajú.

zákonník práce je našou hanbou

Ďalším kľúčovým pojmom v dnešnej dobe je zákonník práce. Má byť formou ochrany zamestnanca, ale často spôsobí presne to, že zamestnávateľ si dobre rozmyslí, koho a za akých podmienok prijme, pretože si so zamestnancom uväzuje na krk obrovské bremeno regulácií. 

Zrušenie zákonníka práce je v momentálnej situácii v EÚ prakticky nemožné, je však možná aspoň jeho reforma? To nepochybne. Redaktor portálu Menej štátu Martin Bulák navrhuje, že dobrým štartom reformy by bolo odstánenie príživníckych subjektov: napríklad povinnej zdravotnej prehliadky, BOZP alebo slávnych papierikov, bez ktorých by sa nesvojprávni ľudia nevedeli najesť: gastrolístkov.

Tieto parazitické subjekty neprinášajú zamestnancovi žiadnu pridanú hodnotu, naopak, odoberajú mu z jeho mzdy. Ak už má štát potrebu zasahovať do vzťahu zamestnávateľ-zamestnanec, mal by urobiť všetko preto, aby sa rozvíjalo a kvitlo konkurenčné prostredie.

BORIS NÉMETH

To by znamenalo zavedenie nižších daní, menej regulácie a byrokracie a umožnenie komukoľvek, aby mohol ľahko založiť firmu a podnikať. Ak si zamestnanci budú môcť vyberať z veľkej ponuky zamestnávateľov a zamestnávatelia o nich budú musieť vyslovene súťažiť, tak o ich práva bude postarané viac ako v málo konkurenčnom prostredí so Zákonníkom práce, uvádza Pavol Lupták.

Podobný pohľad na Zákonník práce má Chovanculiak: „Najlepší zákonník práce je silná konkurencia medzi zamestnávateľmi, ktorí sa „bijú“ o zamestnancov. To sme videli posledné roky, keď klesala miera nezamestnanosti. Žiaľ,“ dodáva, „obdobie ekonomického rastu sme zneužili na účely politického marketingu v znení hesla „sociálne balíčky zaplatia súkromní zamestnávatelia“.“

Výsledkom je, že Slovensko zo 41 krajín v Indexe pružnosti zamestnávania obsadilo hanebné 35. miesto. Pružnejší zákonník práce dnes nie je možnosťou, ale nutnosťou: ak teda nechceme na Slovensku zakonzervovať vysokú nezamestnanosť, ktorá určite nastane. Prekopať Zákonník práce a vniesť doň flexibilitu nie je potrebné pre potešenie zamestnávateľov, ale aby sme vôbec dali možnosť nezamestnaným vyhrabať sa so svojich problémov.

reformy sú práve teraz akútne nutné

V čase, keď vláda zakázala množstvu občanov pracovať, je kľúčovou otázkou, aké legislatívne zmeny treba urobiť, aby sa ľuďom uľahčila zárobková činnosť.

Martin Mlýnek, podpredseda OKS, hovorí, že ekonomiku by naštartovali predovšetkým reformy, ktoré by viedli k výraznému uvoľneniu možností živiť sa ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo drobný podnikateľ. „Štát musí akceptovať, že nie z každej ekonomickej činnosti obyvateľa bude mať aj on svoj výnos v podobe dane alebo poplatku. Pomohlo by, keby boli SZČO a právnické osoby v kategórií mikro účtovné jednotky vyňaté z regulačného rámca – teda nemuseli by spĺňať všetky možné regulácie, obmedzenia – , a zároveň by boli oslobodené od daní. Tak by sa uľahčil rozbeh podnikania. Ak by firma narástla, ako stredne veľká či veľká firma by postupne musela spĺňať viac regulácií a prípadne by sa stala platcom dane,“ hovorí.

Analytik INESS Martin Vlachynský zase vysvetľuje, že pre zamestnávateľa je dnes ťažké prijať kmeňového zamestnanca. „Je to obrovský náklad a každý podnikateľ si takýto krok veľmi dobre rozmyslí, obzvlášť v kríze,“ hovorí. „Odstupné, výpovedná lehota, vstupné školenia, ale napríklad aj povinnosť účtovať zamestnancom exekúcie a mnohé ďalšie povinnosti vznikajú veľmi rýchlo, na druhej strane prepustiť zamestnanca je možné len v úzko definovaných okolnostiach.“

Čo s tým? Netreba vynachádzať teplú vodu, Slovensko by sa malo inšpirovať krajinami ako USA a Nový Zéland a v Európe napríklad Veľká Británia a Dánsko. Stačí sa pozrieť aj vedľa: bratia Česi sú v Indexe pružnosti zamestnávania na 8., respektíve 4. mieste v Európe.

Podľa Vlachynského bude počas tejto krízy kľúčové, ako rýchlo a plynulo sa dokáže časť pracovnej sily presunúť do iných odvetví a činností. Musí prísť k čiastočnej reštrukturalizácii ekonomiky a tá so sebou nesie aj prepúšťanie. Všetci híkajú nad tým že v USA prišlo o prácu v priebehu troch mesiacov 16 miliónov ľudí. No v Európe je situácia podobná, len tí nezamestnaní majú v papieroch zapísané „kurzarbeit“ a nie „uchádzač o prácu“.

Jasné je pritom, že niektoré sektory budú rásť - logistika, zdravotnícky sektor, možno potravinárstvo – no a v USA už môžu čerpať z armády prepustených ľudí. Tým nechceme povedať, že USA to vyhrali. Prekonanie krízy je zložitá skladačka, zákonník práce je len jeden dielik riešenia.

Na to, aby sme prekonali krízu čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie, treba čo najmenej škodlivých štátnych zásahov. A základnou ingredienciou úspechu bude odvaha politikov urobiť desaťročia odkladané štrukturálne reformy. Ako bonus by bolo vhodné, keby sa premiér prestal hrať na Mesiáša, ktorý zachráni všetkých pred všetkým, a radšej napodobnil MacGyvera.

L

Reportáž zo Žehry: Najhoršie je ešte pred nami

.michal Oláh .témy

Rozhodnutie hlavného hygienika uzavrelo do nútenej karantény tisíce Rómov. Kritici upozorňujú na odlišný prístup k tejto minorite. Prítomnosť profesionálnych vojakov pomáha udržať karanténne opatrenia. Izolovaní obyvatelia Žehry zatiaľ situáciu zvládajú.  

uprostred obce Žehra parkovalo pod veľkým bielym kostolom päť zelených vojenských džípov. Okolostojaci vojaci pomaly pristupovali k dvom postavám v bielych skafandroch pri malom skladacom stolíku. Po nepríjemnom odobratí sterov z hrdla a nosa dlhou špajľou ukončenou kúskom bielej gázy nasadli bez slov do áut a kamsi odišli. „Po dvojtýždňovej službe podstúpili testovanie na Covid-19 pred návratom domov,“ prezradili dobiela odetí zdravotníci. Nadrotmajstri Juraj Zúbek a Marcel Cap poverení koordinovať spoluprácu zúčastnených v Žehre boli zhovorčivejší: „Videli ste film Ebola? Toto je, naopak, veľmi ľudská a demokratická karanténa oproti tomu, čo by tu mohlo byť. Karanténa je vlastne zamedzenie pohybu potenciálne nakazených ľudí, aby nedošlo k prenosu do iných komunít. Ideálne by bolo vyriešiť spôsob pohybu ešte vnútri, aby sa čo najmenej stretávali,“ vysvetľujú spoločne. Vojaci už zabezpečili dovoz dreva a podľa slov veliteľa strediska Civilno-vojenskej spolupráce Matúša Šostroneka sú pripravení logisticky zabezpečiť dovoz potravín, zdravotnú starostlivosť a dodávku vody v prípade potreby. Na požiadanie zavolajú zdravotnú pomoc obyvateľom karanténnej oblasti. Lekár potom ošetrí za prísnych hygienických opatrení pacienta na mieste alebo zavolá sanitku so špeciálnym vybavením na prevoz potenciálnych vysokoinfekčných pacientov. Skutočnou výzvou je dostupnosť všetkých foriem pomoci do každej rodiny. 

Pred hlavným vstupom do karanténnej oblasti Dobrá Vôľa to žilo bizarným životom. Dodávky reťazca Lidl vybavené predavačmi v bielych skafandroch striedali predajcovia stavebnín. Kachličky vyložené na hranici karantény oddelenej policajnou páskou nakladali z výmenného bodu na pokyn vojakov obyvatelia uzavretej zóny do pristaveného auta s anglickou poznávacou značkou. Medzitým na seba kričali návštevy rozdelených rodín zo susedných obcí. Pred novinármi pridali občas aj niekoľko nelichotivých výkrikov adresovaných policajtom. Na čo sa Rómovia v karanténe sťažovali najviac? „Na obmedzenosť pohybu a prísun potravín, najviac chýba mäso, ale zlepšuje sa to,“ potvrdzuje rómsky expertný pracovník Zdravých komunít Richard Koki. Modrá unimobunka pred vjazdom do karanténnej oblasti slúži ako pošta na vyplácanie sociálnych dávok a dôchodkov, šatňa policajtov a vojakov, komunitných pracovníkov a zdravotníkov pred cestou do zakázanej zóny. Spoločne s vojakmi v bielych ochranných odevoch vchádzajú denne medzi obyvateľov v karanténe. Ponúkajú podporu, mapujú problémy a hľadajú riešenia. Vo štvrtok prišla konečne dobrá správa. Hranicu karantény zmenšili v Dobrej Vôli asi o stoštyridsať obyvateľov. Neďaleko od nich v rovnaký deň pribudlo tridsaťtri pozitívne testovaných. Čia je to vina a aké sú riešenia?    

sedemtisíc otázok

V prvom rade si musíme uvedomiť, že nie všetky uzavreté lokality s rómskou populáciou sa dajú nazvať „osadami“. Osada je vlastne slum, v ktorom časť ľudí žije v doskami obitých chatrčiach bez legálneho pripojenia na elektriku, tečúcu pitnú vodu a kanalizáciu. V takejto osade sú domáca izolácia či iné prísne hygienické opatrenia prakticky neuskutočniteľné. Ani zďaleka všetci obyvatelia prvých troch uzavretých komunít (Žehra s priľahlou časťou Dobrá Vôľa, Krompachy – ulice Družstevná, Hornádska, Stará Maša a Bystrany) túto charakteristiku nespĺňajú. Na jednom mieste tu žijú ľudia vo veľkých murovaných domoch so susedmi v polorozpadnutých chatrčiach. Bolo nevyhnutné zavrieť do karantény všetkých? Nevieme. Posledné informácie hovoria o päťdesiatjeden nakazených v Žehre. Získala tým smutné prvenstvo obce s najväčším počtom ochorení Covid-19 na Slovensku. Izoláciu zabezpečuje civilno-vojenská operácia nesúca romantický názov Umbrella (dáždnik).

Podľa armádnych odhadov žije v izolovaných komunitách až sedemtisíc obyvateľov. Zatiaľ potvrdili tridsaťjeden nakazených z tisíc testovaných, čo je len 0,4 percenta oddelenej populácie.

Podľa armádnych odhadov žije v izolovaných komunitách až sedemtisíc obyvateľov. V čase uzávery potvrdili tridsaťjeden nakazených z tisíc testovaných, čo je len 0,4 percenta oddelenej populácie. Policajné opáskovanie tisícov Slovákov niekoľko hodín po návšteve premiéra Igora Matoviča vyvolalo preto kritické otázky. Ide o systémové riešenie alebo dostatočne neuvážený nápad? Bude hlavný hygienik rovnaké opatrenia uplatňovať aj na majoritu? Z akého dôvodu vláda neplní svoje vlastné uznesenie, podľa ktorého uzavrie lokalitu až po výskyte desiatich a viac percent nakazených? Ospravedlňuje tu rýchlejší index šírenia pandémie v porovnaní s majoritou tvrdšie opatrenia? Prečo sa komunitná karanténa použila prvýkrát až pri Rómoch? Majú ľudia v nútenej karanténe prístup k potravinám, zdravotnej starostlivosti, pošte a drevu? Čo tu robí armáda? Legitímne otázky, na ktoré premiér reagoval očiernením „bratislavských mimovládok“. Je pritom pochopiteľné, že neštandardné situácie si vyžadujú mimoriadne riešenia. Len dvanásť dní po prvom testovaní v Jarovniciach pri Sabinove a sedem dní po uzavretí troch lokalít obavu zo šírenia koronavírusu vo viacerých rómskych komunitách masívne testovanie potvrdilo. Zo stotrinásť testovaných zón (do 16. apríla) potvrdili koronavírus v štrnástich. Zatiaľ.

silové testovanie

Testovanie v rómskych komunitách sa začalo už 3. apríla v Jarovniciach pri Sabinove civilno-vojenskou akciou Karusel (kolotoč). V obci s najväčším podielom Rómov v Európe nepotvrdili, našťastie, jediný výskyt ochorenia Covid-19. Zaradenie najchudobnejších Rómov medzi epidemiologicky rizikové skupiny nie je pritom nič neobvyklé. Nízke hygienické štandardy vyvolané chudobou prednostné testovanie opodstatňujú. „Tí chudobní Rómovia fungujú trošku inak. Keď niekto príde zo zahraničia, on sa so všetkými zvíta, potom je bašavel a tým pádom sa nákaza rýchlo šíri,“ vysvetľuje exstarosta Spišského Hrhova, súčasný poslanec národnej rady Vladimír Ledecký. „V Žehre ich dali do školy v osade. Skončilo sa to alkoholom a útekom,“ pokračuje. Hygienici následne vyhodnotili karanténne opatrenia ako neúčinné. Ôsmeho apríla preto nariadením hlavného hygienika uzavreli priľahlú časť Žehry – Dobrú Voľu. Asistovala pri tom polícia s armádou, čo vyvolalo kritiku časti verejnosti.

BORIS NÉMETH

Prítomnosť ozbrojených zložiek pôsobí na civilné obyvateľstvo naozaj silovo. Vojenský hovorca Síl pre špeciálne operácie Mário Pažický reaguje na mylné chápanie armády výlučne ako represívnej zložky slovami: „Vojaci sú tu aj na to, aby v krízových situáciách pomáhali civilným zložkám odbremeniť ich kapacitu. Testovanie naviac zabezpečujú ozbrojené sily v spolupráci s organizáciou Zdravé regióny.“ V teréne vojaci nasadili do testovaných komunít celkovo osem odberových tímov po pätnásť osôb. Do dnešného dňa (16. apríla) otestovali 2 828 Rómov. Narastajúca krivka nakazených z radov najchudobnejších Rómov naznačuje nepriaznivý trend.

Iste, koronavírus všetkých prekvapil a efektívne scenáre stále len hľadáme. Uzatvárať do nútenej karantény ďalšie a ďalšie obce či mestá je však pri našej miniarmáde technicky nemožné a aj eticky rozporuplné. „Uniká podstata. Zdanlivou zvýšenou pozornosťou minorite chránime majoritu aj minoritu. Nie sme tam z donútenia, ale preto, že veríme v dobrú vec,“ dopĺňa Mário Pažický. Problémom pritom nie je zásobovanie, lekárska starostlivosť či iná logistika. Tú po prvotných problémoch zvládajú kompetentní celkom dobre. Problematické je uzatváranie zdravých ľudí bez odčlenenia od nakazených. Pokiaľ ich počet nepresiahne kritickú hranicu, prirodzeným riešením je izolácia mimo vylúčenej rómskej komunity, v ktorej je dodržiavanie prísnych karanténnych opatrení prakticky nemožné. Chýbajú ďalšie kroky štátu. Armáda môže zvládať logistiku, ale ak chýbajú zdroje (potraviny, peniaze na lieky...), nemá čo zabezpečiť. Nezanedbateľná časť obyvateľov týchto komunít bola odkázaná na každodenné zabezpečovanie živobytia mimo komunity. Všetky tieto stratégie sú v situácii karantény nepoužiteľné. „Humanitárna pomoc nesmie ostať na pleciach príbuzných karantenizovaných rodín, splnomocnenkyne pre rómske komunity, mimovládok alebo dobrých ľudí, pretože to nie je v ich kapacitách,“ hovorí riaditeľka Ústavu romologických štúdií UKF v Nitre Jurina Rusnáková. Čo nás zachráni? Každému je už dnes jasné, že tisíce Rómov dlhodobo v uzavretej karanténe neudržíme. Keď chcú, utečú. Pomôže osveta a praktické vysvetľovanie, ukážky, ako vyzerajú ľudia na ventiláciách a koľko ľudí už zomiera v zahraničí. Musia im to hovoriť ľudia, ktorým dôverujú.

Zakaždým vyčítať súčasnej vláde, splnomocnenkyni alebo členom krízového štábu neprofesionalitu pri zavádzaní antipandemických opatrení je nefér rovnako, ako robiť zo všetkých mimovládok kaviarenských povaľačov. Otvorene treba povedať, čo sa nezvládlo. Preventívne opatrenia, ako izolácia nakazeného Róma zo Žehry s cestovateľskou anamnézou, jeho účasť na hromadnej bohoslužbe, cesta do Anglicka a vysťahovanie do Richnavy, je tragickým obrazom zlyhávajúcej prevencie. Následkom je uzatváranie celých komunít pri výskyte niekoľkých nakazených jedincov. Asistovať musí armáda s políciou. Situácia je každý deň iná, počet testovaných rastie a s ním aj počet rizikových lokalít s výskytom Covid-19. Najväčšie výzvy nás ešte len čakajú.

L

Ako pomôcť Rómom

.redakcia .témy

Šéfky najväčšej humanitárnej organizácie na Slovensku a bývalého splnomocnenca pre rómske komunity sme sa opýtali, či sú opatrenia vo vylúčených komunitách oprávnené a či vláda Igora Matoviča postupuje správne a triafa skutočné potreby Rómov.

 začať s testovaním vo vylúčených komunitách bol veľmi dôležitý krok, vďaka ktorému sa postupne dozvedáme, aká je reálna situácia v týchto lokalitách. Takéto testovanie je dôležité vo všetkých zraniteľných skupinách – či už sú to zdravotníci a ľudia v prvej línii, obyvatelia vylúčených komunít alebo seniori v domovoch sociálnych služieb. Uzavretie celých lokalít je pritom štandardný epidemiologický postup, ak miera rozšírenia vírusu presiahne istú hranicu, alebo nie je možné kontrolovať jeho šírenie. Veľmi dôležité však je, čo nastane potom. V prvom rade treba pri uzatvorení lokalít dodržať humanitárne štandardy a myslieť na to, čo s rodinami bude ďalej. Treba zabezpečiť zdravotnú starostlivosť, prísun potravín, prístup k vode a hygiene, v prípade potreby aj humanitárnu pomoc. Veľmi dôležitá je tiež zonácia týchto oblastí podľa rozšírenia nákazy a ochrana zdravých obyvateľov, najmä seniorov a dlhodobo chorých. Taktiež treba myslieť na vzdelávanie detí a psychosociálnu podporu. Urobiť toto všetko je veľká výzva, ktorá si vyžaduje ďalší dôležitý aspekt, a to spoluprácu a koordináciu aktivít. Od začiatku krízy je tu doteraz nevídaná spolupráca mimovládnych organizácií a odborníkov, ktorí pôsobia vo vylúčených komunitách. Ich skúsenosti a kapacity sú dôležité pre lepšie zvládnutie krízových situácií, ako je aj tá, ktorú sledujeme na Spiši. Nikto z nás nebol pripravený na krízu takýchto rozmerov a všetci sa za pochodu učíme, ako najlepšie postupovať. Spojením našich síl, vedomostí a skúseností to môžeme robiť lepšie. Táto spolupráca však musí byť koordinovaná zo strany štátu, aby sa nestalo, že sa pomoc bude duplikovať, alebo sa bude robiť neprofesionálne. S tým súvisí tretí aspekt – komunikácia. Komunikácia medzi vládou, hlavným hygienikom, samosprávami, mimovládnymi organizáciami a terénnymi pracovníkmi, ale tiež komunikácia so samotnými komunitami. Ľudia vo vylúčených komunitách potrebujú rozumieť tomu, čo sa deje, aby spolupracovali a dodržiavali potrebné opatrenia. S tým môžu výrazne pomôcť miestni terénni pracovníci, či asistenti zdravia, ktorí majú dôveru rodín a vedia im zrozumiteľne vysvetliť situáciu. Ako riaditeľka som len pred niekoľkými týždňami prevzala vedenie organizácie Človek v ohrození. Viem z prvej ruky, aké je to, prevziať vedenie a ocitnúť sa odrazu v kríze, akú sme za našich životov nezažili, i keď mám skúseností z pomoci pri humanitárnych katastrofách. Súčasné dianie nie je pre nikoho jednoduché a je kľúčové, aby sme si navzájom pomáhali a držali spolu. Cieľ je totiž jasný – ochrániť zdravie našich obyvateľov.

andrea Najvirtová, riaditeľka Človek v ohrození, n. o.

14. apríl 2020 Spišské Vlachy, Slovensko: Všetky uverejnené fotografie sú z uzavretej miestnej časti Dobrá Voľa, ktorá sa nachádza v karanténe obklopená policajtmi a vojakmi. Dnu môže ísť len človek oblečený v bielom skafandri. Ak sa návlek poškodí, osoba automaticky ostáva dnu v karanténe, tvrdí policajt, ktorý hliadkuje pri zatarasenom vchode do osady. Potraviny, ale aj stavebný materiál na opravu domov, si môžu obyvatelia vyzdvihnúť len pri páske.BORIS NÉMETH14. apríl 2020 Spišské Vlachy, Slovensko: Všetky uverejnené fotografie sú z uzavretej miestnej časti Dobrá Voľa, ktorá sa nachádza v karanténe obklopená policajtmi a vojakmi. Dnu môže ísť len človek oblečený v bielom skafandri. Ak sa návlek poškodí, osoba automaticky ostáva dnu v karanténe, tvrdí policajt, ktorý hliadkuje pri zatarasenom vchode do osady. Potraviny, ale aj stavebný materiál na opravu domov, si môžu obyvatelia vyzdvihnúť len pri páske.

Po príchode do permanentného krízového štábu som sa stal gestorom testovania v rómskych komunitách. Predošlá vláda nemala žiadny plán a nad hlavami nám visel Damoklov meč. Nikto nechce, aby na Slovensku vzniklo epicentrum, časovaná bomba masovej nákazy. Spoločne s množstvom epidemiológov, lekárov, hlavným hygienikom, štatistami aj expertmi v oblasti rómskej témy sa nám za pár dní podarilo vytvoriť úspešný systém operatívneho testovania priamo v teréne. Uvedomujeme si špecifiká marginalizovaných rómskych komunít, veľa ľudí prichádzajúcich zo zahraničia, vysokú koncentráciu osôb žijúcich na jednom mieste, nedostatočné hygienické podmienky, v mnohých lokalitách chýba pitná voda, deti tam doslova behajú po blate a pijú vodu z potoka, preto vnímame aktuálnu situáciu mimoriadne citlivo. Je to práve vláda Igora Matoviča, ktorá sa nestavia k Rómom chrbtom. Neviem si predstaviť, čo by sa dnes dialo v rómskych komunitách za iných okolností. Pripomínam, že pred mojím príchodom chýbal akýkoľvek relevantný plán. Dnes vďaka rýchlym rozhodnutiam a nasadeniu lekárov v uniformách – profesionálnych členov Ozbrojených síl SR v spolupráci so Zdravými regiónmi, samosprávami, terénnymi pracovníkmi a MOPS sme zistili situáciu vo viac než 100 obciach, včas sme identifikovali ložiská nákazy, napríklad v obci Žehra, do ktorej sa nedávno vrátilo viac ako dvesto ľudí z Anglicka, čím sa nám podarilo ochrániť zdravie a životy v rómskych komunitách, ako aj mimo nich. Chcem sa poďakovať v prvom rade vojakom v uniformách, ktorí zažívajú množstvo stereotypných útokov a kritiky, pravda je, že sa neboja riskovať vlastný život, už dnes evidujeme, že sú niektorí z nich nakazení. Dnes nejde o politické body, ide o ochranu zdravia nás všetkých bez rozdielu. Mnohí zahraniční partneri vnímajú Slovensko ako vzor. Dokážeme rýchlo, operatívne a efektívne reagovať, a to aj v krízovom prostredí. Je veľmi predčasné a nevhodné kritizovať rozhodnutia epidemiológov či hlavného hygienika o zavedení prísnych opatrení. Je to plne v ich kompetencii, majú najviac informácií, odbornosti, skúseností a znalostí. Ak mám hovoriť o chybách, to, v čom možno najviac zlyhávame, je komunikácia. Niekedy komunikujeme komplikovane, emotívne a spontánne. Robíme rýchlo, pod tlakom, preto sa všetkým ospravedlňujem za niektoré komunikačné chyby. Verte, že robíme maximum, aby sme spoločne zvládli aj súčasnú zákernú pandémiu koronavírusu čo najlepšie. Sme v tom spolu a prosíme vás, aby sme najmä v súčasnosti prejavili viac tolerancie, solidarity a ľudskosti.

peter Pollák, poslanec Európskeho parlamentu, člen krízového štábu a bývalý splnomocnenec pre rómske komunity

.diskusia
.posledné
.neprehliadnite