Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Korona ako sociálny experiment

.šimon Jeseňák .marína Gálisová .témy

Pandémiu sme nechceli zažiť, nanajvýš sme počítali s tým, že si ju pozrieme v nejakom filme. Teraz je tu a odkrýva podstatu jednotlivcov i spoločnosti. Nie po prvý raz v dejinách je ľudstvo súčasťou niečoho, čo môžeme pozorovať ako sociálny experiment.

Téma .týždňa: Korona ako sociálny experiment
Foto: BORIS NÉMETH

OBSAH

Korona ako sociálny experiment .marína Gálisová .šimon Jeseňák
Na veľmi tenkom ľade .šimon Jeseňák
L

Korona ako sociálny experiment

.marína Gálisová .šimon Jeseňák .témy

Pandémiu sme nechceli zažiť, nanajvýš sme počítali s tým, že si ju pozrieme v nejakom filme. Teraz je tu a odkrýva podstatu jednotlivcov i spoločnosti. Nie po prvý raz v dejinách je ľudstvo súčasťou niečoho, čo môžeme pozorovať ako sociálny experiment.

čo všetko vychádza na povrch? Dobré aj zlé veci. Treba priznať, že odkedy je tu s nami COVID-19, u ľudí sa prejavujú netušené hĺbky altruizmu. Ľudia šijú rúška a rozdávajú ich zadarmo či za cenu materiálu. Pomáhajú susedom s nákupmi. Nosia po sídliskách letáky s pokynmi, ako sa vyhýbať infekcii, a lepia ich na dvere vchodov. Ba vlastne celkové opatrenia na Slovensku, ktoré spoločnosť prijala viac-menej bez reptania, ba skôr ocenila, sa dajú zhodnotiť ako ukážka prevahy altruizmu v nás: dobro najohrozenejších skupín, čiže starších, chronicky chorých, ale aj zdravotníkov či pracovníkov v sociálnej sfére, je pre nás všetkých natoľko dôležité, že aj tí, ktorí k týmto skupinám nepatríme, zodpovedne zostávame doma, von chodíme len v najnutnejšom prípade, nosíme rúška a celkovo meníme správanie priam bezprecedentne.

okrem altruizmu je tu aj egoizmus

Ale kým si o sebe pomyslíme, že sme ako spoločnosť oveľa lepší, než sa pred pandémiou zdalo, okrem tohto pekného A treba povedať aj škaredé B.

Objavujú sa totiž aj príklady bezprecedentného egoizmu. Neraz práve tam, kde by ich človek nečakal: v štáte, v inštitúciách, ako sú cirkvi, medzi profesiami, ako sú zdravotníci, pedagógovia. Ako inak než egoizmom môžeme nazvať postoj istých jedincov v lekárskej profesii, ktorí sú schopní napriek cestovateľskej anamnéze a dokonca i príznakom choroby ordinovať? Alebo vedome zanedbať ochranné opatrenia pri prijímaní pacientov? Ako inak než egoizmom nazvať konanie ľudí ako Kajetán Kičura či iní nominanti bývalej vládnej koalície, ktorí sa nabalia na nešťastí a ohrození celej spoločnosti? Ako inak, než egoistickou slepotou voči realite, možno pomenovať aj postoj niektorých duchovných, ktorí sú ochotní organizovať „tajné omše“ pre zhromaždených veriacich, hoci riskujú ich zdravie?

Egoizmus jedincov sa niekde prenáša aj do stratégie komunity – alebo to tak aspoň môže vyzerať. Nie je napríklad výnimkou, keď teraz Slovensko mimo hlavného mesta vníma Bratislavčanov ako nejakých „hlavných roznášačov“ choroby. Výsledkom sú nepekné izolacionistické nálady, napríklad na prístupových cestách do Banskej Štiavnice sa dokonca objavili partizánske nápisy zakazujúce vstup autám s bratislavskými ŠPZ. Skrátka, rozmohol sa strach, že Bratislavčania prídu do Štiavnice na svoje skúpené nehnuteľnosti, vykúpia ešte aj potraviny a budú tu prečkávať karanténu a „roznášať nákazu“. Samozrejme, väčšina rozumných Štiavničanov na sociálnych sieťach okamžite pripomínala, aký je to nezmysel – a najmä aký nezmysel to bude časom, keď sa po pandémii rozmôže zlá krv medzi Bratislavou a Štiavnicou, čo akurát tak ekonomicky poškodí krásne stredoslovenské banské mesto, žijúce najmä z turistického ruchu.

BORIS NÉMETH

Osobitnou kapitolou egoizmu je šírenie konšpiračných teórií, s ktorými sa pri nástupe pandémie roztrhlo vrece – o pôvode vírusu, o jeho nasadení ako bojovej zbrane, o tom, že je v skutočnosti vynálezom Američanov, sorosovcov. K týmto teóriám môžeme pokojne zarátať presvedčenie časti ekonadšencov, že COVID-19 je pomsta prírody za zlé zaobchádzanie od človeka, ale aj moralizovanie niektorých veriacich, že je to trest Boží za ľudskú nemravnosť. Skrátka, keď sa už stane zle, aspoň si to každý vysvetlí, ako to jeho nastaveniu vyhovuje.

v minulosti tak ako dnes?

Ani v minulosti sa však počas pandémií nesprávali ľudia inak. Nariadenia, ktoré obmedzovali život a mali chrániť zdravie, sa mnohí snažili obchádzať. Ako pre .týždeň hovorí historička Mgr. Eva Jarošová z Ústavu českých dejín na FF UK Praha, odborníčka na morové nákazy v českých krajinách, dôvody na obchádzanie nariadení bývali najčastejšie ekonomické. „Počas morových pandémií sa napríklad vydávali tzv. zdravotné pasy, ktoré mali nositeľovi potvrdzovať, že prichádza z miesta, kde epidémia nie je. Neraz sa však stalo, že mesto potvrdenie vydalo, hoci v ňom nákaza preukázateľne bola.“

Strach, stres a neistota ľudí aj v 18. storočí viedli k tomu, že boli citlivejší voči rozličným konšpiračným teóriám, ktoré medzi sebou šírili, hovorí Jarošová. „Krajinou putovali rozprávky o kométe, ktorá nákazu spôsobila, Židoch, ktorí otrávili studne či o čarodejniciach, ktoré nákazu vyčarovali.  V roku 1715 sa v Moravskej Třebovej vyskytol prípad lekára, ktorého obvinili, že mor sám úmyselne šíri.“ No nepripomína vám to legendy o novom koronavíruse, ktoré dnes putujú sociálnymi sieťami?

Eva Jarošová pripomína, že na rozdiel od dneška bol mor pre ľudí relatívne bežnou súčasťou života. „Mor, ktorý po epidémii Čiernej smrti v období rokov 1348 až 1351 získal vírusový charakter a periodicky sa opakoval tak, že ho v podstate zažila takmer každá generácia, zase pre našich predkov nebol až takým ohromným vybočením z reality, ako je pre nás súčasná pandémia.“ Aj opatrenia na izoláciu chorých vyzerali inak. Izolácia, ktorá v dôsledku moru nastávala, sa nediala ani tak po komunitách, ako skutočne po jednotlivých domoch a rodinách, prípadne po karanténnych stanovištiach či v špeciálne zriadených domoch, tzv. morových barakoch či špitáli. Väčšina izolovaných nemala kontakt s okolím a rodiny z nakazených domov veľmi často vymreli. Takže karanténna izolácia nemala až taký vplyv na zmenu celkovej mentality. Celkový zážitok s epidémiami a s masovým umieraním však na spoločnosť rozhodne vplyv mal, najmä na uvažovanie o smrti, ktoré našlo výraz v umení, ale aj v náboženskej spisbe.

Najmä po epidémii Čiernej smrti v Európe „zhrubli mravy“ a nastala „kríza mravov“. Ale keď nákaza prehrmela, hlavnou úlohou ľudí bol návrat do normálu, aj ekonomického. Znamenalo to oddialenie, ale aj odpustenie daní, obnovu obchodných spojení a trhov, dodávanie potravín z iných miest do postihnutých oblastí. Potrebná bola dezinfekcia postihnutých oblastí, ničili sa dokonca aj dokumenty vydané v čase moru – a preto sa zachovalo, hovorí Eva Jarošová, menej prameňov.

BORIS NÉMETH

Právne normy sa počas epidémií tiež čiastočne menili. „Napríklad v Prahe za epidémie v roku 1680 si rada Starého Mesta pražského od cisára vynútila, že chytených zlodejov môže trestať v akomsi skrátenom konaní. Zlodeji totiž neraz vykrádali ešte aj domy infikovaných, jasne označené krížom,“ vysvetľuje Jarošová.

Čo sa týka sociálnych noriem, mnohé extrémne zmeny správania mali svoj pôvod v strachu a v úsilí nejako sa s ním  vyrovnať. Tak sa vyskytovalo copingové správanie vybočujúce z normy až do extrému (napríklad pogromy na židovskom obyvateľstve). Okrem toho sa vyskytovali procesie kajúcnikov – flagelantov, ktorí sa sami bičovali. Vyskytovali sa ľudia, ktorí sa sami zamkli, prípadne si vykopali hrob a čakali smrť. Iní sa oddávali zábave, pitiu a „nerestiam“. „Ja by som to ako celok označila za extrémne copingové stratégie, ktoré boli len prechodné. Spoločnosť sa vždy po odznení epidémie spravidla snažila dostať späť do vychodených koľají, pretože koľaje v zásade znamenajú bezpečie,“ uvádza Jarošová.

čo sa zmení v našej spoločnosti?

Vráti sa aj naša spoločnosť po pandémii do vychodených koľají? To je ešte priskoro hodnotiť. Porovnávať rozsah COVID-19 s Čiernou smrťou ozaj nemožno. A na rozdiel od minulosti je dnes spoločnosť aj tak vystavovaná rýchlejším a prudším premenám a má menšie vedomie trvalosti. Skôr by sa teda zdalo, že zmeny pretrvajú. Aj zdanlivo nenápadné posuny môžu zapôsobiť ako efekt motýlích krídel. Netrúfame si hodnotiť, či dôjde k zhrubnutiu mravov, alebo, naopak, k dôrazu na starostlivosť o blížneho. Ale už teraz možno odhadovať účinok čiastkových spoločenských posunov.

Jedným takým javom, ktorý môže pretrvať, je home-office, ktorý sa teraz vynútene objavil pre mnohých ako blesk z jasného neba. Ľudia zo dňa na deň začali pracovať z domu a zdá sa, že to nebude masívny problém. Zamestnanci a živnostníci túto možnosť neraz využívali aj pred pandémiou COVID-19 a v 21. storočí vlastne neexistuje žiadna objektívna a technická prekážka, ktorá by bránila tomu, aby značná časť obyvateľstva pracovala permanentne z domu.

Permanentnej práci z domu dlhodobo bránil skôr štát. Až teraz, v čase pandémie, upustil od zasahovania do vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom v tom zmysle, že legislatívne prácu z domu nelimituje. Môže to byť inšpirácia, že veci a vzťahy dokážu fungovať a prosperovať aj napriek prehnane ochranárskemu zákonníku práce.

Nezamýšľaným dôsledkom home-office v tejto dobe môže byť aj to, že si firmy uvedomia, že míňajú množstvo finančných prostriedkov na prenájom kancelárií, a pritom ich zamestnanci môžu požadovaný výkon podať aj z iného miesta. To zase zmení správanie firiem na realitnom trhu.

Ďalším podobným javom je škola doma. Náročky nepoužívame termín home-schooling, pretože ten má svoje pravidlá a nezodpovedá tomu, čo teraz zažívajú žiaci a študenti, učiaci sa vynútene doma. Ale od homeschoolingu si mnohé rodiny a aj mnohí učitelia berú príklad. Po istom čase možno nastane situácia, že štát bude musieť aj homeschooling u nás, doteraz obmedzený, rozšíriť ako možnosť pre väčšie časti populácie. Najmä ak sa ukáže, že žiaci a pedagógovia nemusia na podávanie výkonov vo vzdelávaní nutne sedieť v triedach (podobne ako pracovníci v kanceláriách).

Ďalej je možné, že bude dochádzať k uvoľneniu tých byrokratických opatrení, ktoré bránia rýchlemu preorientovaniu sa na trhu.

Ukazuje sa totiž, že počas pandémie súkromné firmy reagujú na potreby trhu dosť pružne a mohli by ešte pružnejšie, ak by bola priaznivejšia legislatíva. Už boli medializované príklady firiem z Vranova nad Topľou, Spišských Tomášoviec a Prešova, ktoré preorientovali svoju výrobu a začali šiť rúška. Tie firmy mali šťastie, keďže prestali šiť jeden druh tovaru a prešli na iný. Už menej šťastia mala spoločnosť Žufánek v Českej republike, ktorá vyrába destiláty. V čase krízy chceli pomôcť občanom a začali vyrábať dezinfekčné gély, ktoré rozdávali zadarmo. Firma sa teda správala altruisticky a napriek tomu, že mohla predávať tieto gély s viac ako slušným ziskom, rozhodla sa pomôcť spoločnosti. Lenže štát zakročil a tento nepovolený altruizmus preventívne zakázal – firme „aspoň“ odpustil pokutu za nedovolenú výrobu tovaru. Žufánek teda nemôže dezinfekčné gély vyrábať a distribuovať, pretože im chýbajú potrebné papiere.  Nemôže ľuďom dodávať nedostatkový tovar, lebo nedisponuje povolením od štátneho byrokrata. Ak existuje definícia pokryteckého správania sa štátu, tak tento príklad môže byť používaný v učebniciach.

L

Na veľmi tenkom ľade

.šimon Jeseňák .témy

Americký ekonóm, štatistik a univerzitný profesor Milton Friedman povedal, že nič nie je také trvalé, ako dočasný vládny program. Tento výrok treba mať na zreteli najmä v čase krízy. Aj slovenská vláda sa v týchto dňoch hrala s ohňom a základnými ľudskými právami a slobodami, medzi ktoré patrí právo na súkromie.

uplynulý týždeň sme videli snahy vlády a ministerky spravodlivosti o  porušenie slobody jednotlivcov a ich práva nebyť špehovaní vlastnou vládou. Iste, mimoriadne udalosti si vyžadujú mimoriadne riešenia. Lenže zásah do súkromia jednotlivcov je závažný akt, ktorý by sa ťažko ospravedlňoval ešte aj v čase ostrého vojnového konfliktu, a ten u nás neprebieha. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková predložila do parlamentu návrh zákona, ktorý mal bojovať so šírením pandémie COVID-19, lenže viac ako s pandémiou bojoval s demokraciou.

šliapanie po telekomunikačnom tajomstve

Právnička Zuzana Motúzová pripomína, že prijatie podobnej legislatívny je v kríze legitímne. To však neznamená, že nemusia byť dodržané ústavnoprávne limity a princíp proporcionality. Inak povedané, štát nemôže a v zmysle súčasnej legislatívy ani nedokáže každý zásah do práv občanov odôvodniť verejným záujmom. Problematické bolo podľa Motúzovej najmä prvotné znenie novely zákona, ktoré bolo formulované všeobecne. Toto by bolo znamenalo porušenie princípu proporcionality zásahu do súkromia občanov vo verejnom záujme. Údaje o identite užívateľa a jeho lokalizačné údaje štát nemôže spracúvať v neobmedzenom rozsahu alebo svojvoľne, a to ani v kontexte bránenia šíreniu pandémie, zdôraznila Motúzová.

Pôvodný návrh zákona šliapal po telekomunikačnom tajomstve a štát by podľa neho mal i bez povolenia súdu „možnosť sledovať metadáta, čo by mohlo znamenať aj sledovanie toho, kto s kým a kedy telefonoval a posielal správy.“ Našťastie sa finálna legislatíva aj vďaka masívnej kritike odbornej verejnosti, opozície a koalície zjemnila. V prijatom zákone zostala len možnosť sledovania pohybu mobilných zariadení. Operátori call-centra budú kontaktovať infikované osoby a na základe ich súhlasu použijú lokalizačné dáta od mobilných operátorov – pomôžu im spomenúť si, kde sa v určitom časovom úseku pohybovali a s kým sa stretli, ergo, koho mohli nakaziť. Tak vznikne zoznam potenciálne infikovaných osôb. Ani táto soft verzia však nie je neškodná. Etický hacker Pavol Lupták sa obáva, že toto môže predstavovať nebezpečný precedens.

v čom je to soft verzia

Oproti pôvodnému návrhu vypadla spomedzi dát, ktoré budú operátori poskytovať Úradu verejného zdravotníctva, kategória prevádzkových údajov, ktoré nie sú pre účely lokalizácie pohybu dotknutých osôb nevyhnutné. Kľúčové je, že pribudol postup sprístupňovania údajov úradu, takže úrad získa lokalizačné údaje na základe písomnej žiadosti. Podľa poslanca Ondreja Dostála sa podrobnejšie upravil aj spôsob spracovania poskytnutých dát úradom. Pôjde buď o spracovanie v anonymizovanej podobe na štatistické účely, alebo v neanonymizovanej forme, ale len na účel identifikácie príjemcov správ a výlučne v rozsahu potrebnom na ochranu života a zdravia. Takéto vymedzenie podľa Dostála vylučuje spracúvanie údajov, ktoré tomuto účelu nezodpovedajú, napríklad údajov o osobách, s ktorými nakazené osoby komunikovali na diaľku prostredníctvom telefonátov, esemesiek či e-mailov.

BORIS NÉMETH

Toto celé síce platí len do konca roka, ale politici si môžu nájsť zámienku, prečo nariadenie rozšíriť do budúcnosti. Napríklad ako dôvod uvedú hrozbu šírenia COVID-19 alebo inej pandémie. Ďalej, keďže dáta o občanoch si bude môcť so súhlasom občanov vyžiadať Úrad verejného zdravotníctva, sú obavy, ako je pripravený na hackerské útoky, ako má zabezpečenú IT bezpečnosť alebo či absolvuje pravidelné penetračné testy. Podľa Luptáka je bezpečnosť Úradu verejného zdravotníctva na nižšej úrovni ako bezpečnosť mobilných operátorov, ktorí dátami disponujú. Motúzová zase vníma kriticky  definíciu spracúvania „v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme ochrany života a zdravia“, ktorá podľa nej nie je dostatočne určitá. Podľa Motúzovej by mal mať štát spracované modelové situácie, ktoré budú identifikáciu užívateľov dostatočne odôvodňovať. Pozitívne však je, že návrh bol nakoniec prijatý v obmedzenom rozsahu, pričom štát by sa mal podľa Motúzovej snažiť  využívať predovšetkým anonymizované dáta.

nástup digitálnej totality?

Plošné digitálne špehovanie obyvateľstva sa presadzuje najjednoduchšie počas kríz – vtedy ho akceptuje viac ľudí. Ešte donedávna sa štát bez súdneho príkazu dostal k informáciám o polohe obyvateľstva a ich metadátam iba v limitovanej a dočasnej forme.

Lupták varuje, že keby bol prijatý pôvodný návrh, štát by bol mohol získané údaje prepojiť s dátami z eKasy a zistiť, čo si konkrétni ľudia kupujú. Časom by sa takto dal vytvoriť profil správania každého občana, dokonca aj profil tzv. poslušného občana. To by sa už podobalo systému sociálneho skóre v Číne. Biohacker Juraj Bednár zase tvrdí, že by bolo lepšie, keby párovanie lokalizačných dát robili mobilní operátori na objednávku štátu, keďže oni majú metadáta už teraz k dispozícii. „Momentálne žijeme v demokracii,“ hovorí Bednár. „Mnohí chcú uveriť, že do uneseného štátu niekto navráti kontrolné mechanizmy klasickej liberálnej demokracie. Táto situácia je však veľmi krehká a môže sa ľahko zvrhnúť. Prípadné predčasné voľby môže vyhrať niekto, kto tie dáta bude používať na niečo, čo nie je v súlade s humanistickými hodnotami a o pár mesiacov sa môžeme zobudiť vo veľmi škaredej diktatúre“.

Nástup digitálnej diktatúry sa podarilo minimálne na čas zažehnať, ale opatrnosť je stále kľúčová. Minimálne už vieme, že aj nová vláda sa môže pokúsiť o  obmedzenie slobody občanov, i keď s úmyslom ochrany zdravia obyvateľstva.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite