Generácie mali medzi sebou vždy komplikovaný vzťah, ale v priebehu dejín sa priepasť medzi nimi stále prehlbuje. Kto sú príslušníci generácie X, generácie Z a mileniáli? Prečo svet vnímajú celkom inak? A možno nejako zmierniť ich vzájomný konflikt?
Mileniáli alebo generácia Y. Najkritizovanejšia, najospevovanejšia, najkomplikovanejšia. Zamestnávatelia nad nimi lomia rukami, psychológovia špekulujú, ako im pomôcť, marketingoví mágovia hľadajú kľúč k ich kúpnej sile. Kto vlastne sú? A treba im závidieť alebo ich ľutovať?
narodili sa niekedy v priebehu 90. rokov, no podľa niektorých analýz sa k nim počíta aj časť takzvanej generácie Z, a tak môže byť mileniálom aj človek, ktorý prišiel na svet okolo roku 2000. No presnejšie je zrejme brať za štartovací bod ich života éru „deväťdesiatok“.
Narodili sa do sveta rozšírených technológií, rýchleho tempa, uľahčených medziľudských kontaktov, obrovského výberu možností, ako naplniť svoj potenciál, prežiť hodnotný a uspokojivý život, niečo vytvoriť – a zmeniť svet. Lebo to je to, čo napokon každá generácia chce – viac či menej úspešne. Prekliatím mileniálov je vraj to, že odmietajú dospieť, že sú rozmaznaní, majú vysoké očakávania, no pre ich naplnenie nemienia pohnúť prstom, boja sa budúcnosti a zväzuje ich pocit osamelosti. Je to naozaj tak? Akí tí mileniáli vlastne sú?
V českom filme U mě dobrý sedí Jiří Schmitzer s Lenkou Vlasákovou v McDonald’s. Porovnávajú generácie zo začiatku 20. storočia, generácie baby-boomerov s tou dnešnou. Jiří Schmitzer, ktorý má vo filme vyše päťdesiat, hovorí, že jeho otec bojoval proti skutočnému zlu, ktorým bol fašizmus, jeho vlastná generácia bojovala proti porovnateľnému zlu, ktorým bol komunizmus. Potom si položí rečnícku otázku: A koho majú oni, generácia mileniálov? Mleté mäso v cheeseburgroch.
Generácie možno definovať rôzne. Formuje ich aj to, za čo alebo proti komu bojujú. A tu je problém. Mladá generácia Y žije vo väčšine sveta tie najlepšie časy, aké si ľudstvo pamätá. Blahobyt, o ktorom generácie predkov snívali, je realitou. No zdá sa, akoby nastupujúca generácia nevedela, čo s tým. Tápe a hľadá vznešené ideály, za ktoré sa oplatí bojovať.
Myšlienky totalitných režimov boli v západnej sfére porazené alebo aspoň stratili legitimitu, hoci nie vplyv. A generácia Y už ani nemá záujem vyrážať na výpravy proti nepriateľom svojich rodičov a starých rodičov. Potrebuje vlastných. Dominantnou témou sa tak stal boj proti klimatickým zmenám či snaha o rovnaké práva pre menšiny. Presadenie pozitívnej diskriminácie, potlačenie platových rozdielov medzi pohlaviami či možnosť vybrať si pohlavie sú pre nemalú skupinu mileniálov nespochybniteľnou mantrou. Neprekáža im, že križiacka vojna za tieto ideály vyznieva občas bizarne v porovnaní s vojnami proti absolútnemu zlu – s tým, proti čomu v istých častiach sveta treba bojovať stále.
Zvádza to k záveru, že mileniálom je príliš dobre. Lenže jedna vec sú dáta vypovedajúce o prosperite a pohodlí, druhá subjektívne vnímanie. Človeka trápia komplikované dilemy aj napriek prosperite – občas práve v jej dôsledku.
Dôležitým faktorom je, že mileniáli sú v situácii, akú ešte nijaká iná generácia nemusela tak masívne riešiť: nevyhnutnosť rozhodovať sa uprostred neobmedzeného počtu možností. Ako model si predstavme reštauráciu, v ktorej sú iba lahôdkové jedlá. Mileniáli si v nej denne musia vybrať z tisícok skvelých pokrmov. Generácia X mala na výber štyri či päť jedál, z ktorých boli dve nejedlé, jedno vypredané, takže volila z dvoch alternatív.
VOLODYMYR MELNYK/STOCK BUDGET/PROFIMEDIAMileniáli vyrastali s internetom a smart technológiami. Vďaka zrýchlenej komunikácii sa vieme spojiť s kýmkoľvek.
Spomeňme si na film Trainspotting, ktorý sa stal kultovým aj preto, lebo vypovedá o nevyhnutnosti voľby: „vyber si život, kariéru, rodinu, veľkú televíziu, práčku, auto, zubné poistenie, jedlo, ktoré budeš jesť, priateľov a svoju budúcnosť“. Že takto vyzerá sloboda? Iste. No ak rozsah možností stále rastie, časom to môže pôsobiť ťaživo. Problémom potom nie je sloboda, ale energia vynakladaná na čoraz väčší počet čoraz komplikovanejších rozhodnutí.
Podľa Brenta Donella z Michigan State University sú mileniáli vnímaní rodičmi dosť negatívne. Niet divu, veľmi sa od nich líšia. Igor Grossmann, profesor z University of Waterloo, tvrdí, že jednou z hlavných odlišností mileniálov v porovnaní s predošlými generáciami je ich zvýšená zameranosť na seba. Grossmann však dodáva, že to platí i pre mládež, ktorá vyrastala v 50. či 30. rokoch 20. storočia. Skrátka, individualizmus je posledných vyše sto rokov na vzostupe. Mileniáli sa s tvrdením, že sú viac individualistickí a narcistickí, napokon aj
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
