štvrtý október 1957 bol pre Američanov ako studená sprcha. Sovietsky zväz – krajina, v ktorej nevedeli vyrobiť ani len toaletný papier (prvý bol v ZSSR vyrobený až v roku 1966 na stroji dovezenom z Veľkej Británie) – práve vypustila Sputnik 1, prvú umelú družicu Zeme. Pokusy dobehnúť Rusov v týchto „vesmírnych pretekoch“ vyzerali zo strany Američanov spočiatku ako zlý vtip. Rakety vybuchovali na rampách a ich nosnosť bola taká malá, že nakoniec sa do vesmíru ako prvá americká družica dostal Explorer 1, prezývaný aj „vesmírny pomaranč“, vážiaci len niečo vyše 8 kilogramov. Na porovnanie, Sputnik 1 mal hmotnosť takmer 84 kg, Sputnik 2 s Lajkou na palube až 509 kg.
Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku, ktorý vznikol 1. októbra 1958, dostal za úlohu predbehnúť Rusov a začal na tejto nie celkom jasnej úlohe intenzívne pracovať. Bolo zrejmé, že prvým krokom musí byť dostať človeka do vesmíru. Takmer sa to podarilo. Ak by Alan Shepard štartoval namiesto šimpanza, ktorý bol pasažierom na poslednom vynútenom skúšobnom lete programu Mercury, Američania by mohli tvrdiť, že poslali prvého človeka do vesmíru. Aj keď by to nebola úplne pravda, pretože by išlo len o suborbitálny let, trvajúci niečo vyše 15 minút. Titul prvého človeka vo vesmíre tak získal Jurij Gagarin svojím letom 12. apríla 1961.
Kennedy, vyburcovaný verejnou mienkou a tiež katastrofálnym zlyhaním akcie v Zátoke svíň na Kube, oznámil 25. mája 1961 (niečo vyše dvoch týždňov po Shepardovom úspešnom lete) nový národný cieľ – dostať do konca desaťročia Američana na Mesiac a bezpečne späť. Podľa tónu hlasu sa dalo usudzovať, že ani Kennedy sám tak úplne neverí, že je to možné. NASA však zobrala túto výzvu smrteľne vážne a rozbehla naplno program, na ktorom sa teoreticky pracovalo už od roku 1957. Nakoniec sa na ňom podieľalo vyše 400-tisíc ľudí po celých Spojených štátoch a amerických daňových poplatníkov stál vyše 25 miliárd dolárov (v dnešných číslach približne 145 miliárd). Rusi Sputnikom a Gagarinom zobudili obra.
technika
Celý príbeh programu Apollo sa začal vlastne už v momente, keď väzni koncentračného tábora Dora v Nemeckom Peenemünde v neľudských podmienkach stavali Hitlerove „Vergeltungswaffen“, ktoré zabíjali a ničili Londýn. Ich šéf Werner von Braun bol pred vojnou podobný nadšenec vesmírnych letov ako Goddard alebo Oberth. Neštítil sa však využiť hitlerovské Nemecko a jeho zdroje na svoj výskum. Zbrane, ktoré pre Hitlera vytvoril, sa neskôr stali základom Saturnu V – rakety, ktorá 16. júla 1969 štartovala s Apollom 11 k Mesiacu. Von Braun spolu s vyše stovkou inžinierov na konci vojny utiekli k Američanom a tí ich, napriek tomu, že to americké zákony zakazovali, zapojili do vesmírneho programu. Von Braun dostal vlastné výskumné stredisko a po čase aj občianstvo.
„Po dlhej práci bola koncepcia letu na Mesiac jasná na konci roku 1962.“
Koncom 50. rokov však mali Rusi pred Američanmi v raketovej technike obrovský náskok. Prečo? Americké strategické bombardéry, nesúce jadrové nálože, mali po roku 1945 zdrvujúcu prevahu nad ruskými možnosťami dopraviť jadrové zbrane na územie USA a ich spojencov. Preto sa po počiatočných sporoch Stalin v roku 1947 rozhodol začať program medzikontinentálnych balistických rakiet, ktoré by boli schopné dopraviť ruské (oproti americkým omnoho ťažšie) jadrové hlavice prakticky kamkoľvek na svete. Sovietski konštruktéri, prepustení počas vojny z gulagu (najdôležitejší boli Sergej P. Koroljov a Valentin P. Gluško), dostali za úlohu skonštruovať rakety, ktoré by splnili Stalinove očakávania.
Tu možno nájsť príčiny prvotných úspechov Sovietov aj pri dobývaní vesmíru. Koroljov, ktorý vždy uvažoval aj o využití rakiet ako nosičov umelých družíc Zeme a o spôsobe, ako dostať do vesmíru človeka, začal v roku 1954 presviedčať stranícke vedenie na čele s Chruščovom, že ide o záležitosť národnej prestíže a výraznú propagandistickú výhodu. Program bol schválený a po troch neúspešných a následne dvoch úspešných štartoch prvej medzikontinentálnej rakety R-7 Chruščov schválil štart prvej umelej družice Zeme.
Prvé koncepcie letu na Mesiac sa v USA začali rozvíjať ešte v Národnom poradnom výbore pre aeronautiku (NACA), ktorý bol predchodcom NASA a ktorý bol zodpovedný prakticky za celý návrh konceptu programu Mercury. Jeho strediská sa významne podieľali na hľadaní spôsobu, ako dostať človeka na Mesiac. Vtedy už plne zapojený Werner von Braun pracoval na sérii veľkých rakiet, ktoré mali byť schopné dopraviť na Mesiac ľudí.
ALBUM/PROFIMEDIAMoonwalk. Andy Warhol 1987. Zo série vytvorenej podľa Armstrongovej fotografie zachytávajúcej Aldrina.
Intenzívna práca všetkých stredísk NASA viedla v rokoch 1959 až 1962 k tomu, že na konci roku 1962 bol koncept letu na Mesiac jasný: jedna raketa Saturn V, nesúca tri časti vesmírnej lode – veliteľský, servisný a lunárny modul. Tieto tri časti budú posledným stupňom Saturnu vyslané na oblet Mesiaca, pri ktorom zabrzdia tak, aby sa dostali na jeho obežnú dráhu. Dvaja z troch astronautov pristanú v lunárnom module na povrchu a odštartujú z neho späť, aby sa spojili s veliteľským modulom na obežnej dráhe, obsluhovaným zatiaľ tretím astronautom. Následne sa celá posádka vráti na Zem, kde priamo pristane v Tichom oceáne.
Mohlo sa začať s výberom firiem, ktoré by časti Apolla postavili a dodali. Záujemcov bolo relatívne veľa, nakoniec sa NASA rozhodla zadať výrobu veliteľského a servisného modulu pobočke North American Aviation (NAA - dnes Rockwell International) v kalifornskom Downey. Výrobu lunárneho modulu získala firma Grumman Aircraft Engineering Corporation (dnes Northrop Grumman) z Bethpage v štáte New York. Práce na stavbe lodí sa mohli začať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.